Založiť webovú stránku alebo eShop
aktualizované: 18.01.2010 05:07:33 

Úsek je venovaný mojim osobnym skusenostiam a nazorom. Pribehy a clanky su zoradene tak, ze prvucicke su upne dole a novsie su hore. V takomto poradi ich budem aj nadalej pridavat.

Tvrdim, ze ziadne stretnutie nie je nahodne a kazdy den mojho zivota sa to potvrdzuje. V polovici leta som spoznala cloveka, ktory mi ma v zivote zostat len chvilocku a dalej ist svojou cestou. Nakoniec sa z neho stal moj ziak, najlepsi priatel, surodenec. S nim sa ucim ako mam ucit a ucim zaroven jeho (okultizmus). On zas uci mna (ako zit), navzajom si ovplyvnujeme zivoty a mame medzi sebou silnu priatelsku vazbu. Taketo priatelstvo sa nepodari nadviazat kazdemu a ja som nekonecne vdacna, ze prave mne to bolo umoznene.

 

Mensi clanocek o tzv. Potope sveta a jej logicke vysvetlenie, s ktorym ako carodejnica veriaca v nadprirodzeno suhlasim.

O veľkej potope sveta sa vedú polemiky už od nepamäti, pretože niektorí veria, že naozaj bola, iní zase tvrdia, že to je len legenda. Za legendami sa však zvyčajne ukrýva časť pravdy, a je to tak aj v prípade potopy sveta. Pravdu o nej sa podarilo vedcom skutočne odhaliť.O potope vedeli všetciZaujímavosťou je, že potopu popisovali rôzne báje a legendy zo všetkých kútov sveta – od Ameriky cez Európu, Afriku, Austráliu a Oceániu až po Áziu a obyvateľov severských krajín. Najznámejší popis potopy je určite z Knihy Genezis, kde sa píše: „Keď Pán videl, že ľudská neresť na zemi je veľká a že všetko zmýšľanie ich srdca je ustavičné naklonené na zlé, Pán oľutoval, že stvoril človeka na zemi.“ Iba Noe našiel milosť u Pána, ktorému prikázal zostrojiť archu a priviesť do nej svoju rodinu, zásoby a po jednom páre z každého zo zvierat.Potom Pán povedal Noemovi: „Lebo už len sedem dní – a potom dám pršať na zem štyridsať dní a štyridsať nocí a vyhubím z povrchu zeme všetky bytosti, ktoré som urobil“. „I nastala štyridsaťdenná potopa na zemi. Voda prevyšovala o pätnásť lakťov vrchy, ktoré pokrývala.Podobne popisuje potopu ešte starší babylonský Epos o Gilgamešovi, ale aj ďalšie báje a legendy, ktorých etnografi zhromaždili viac ako tritisíc! Motív v každej legende zostáva rovnaký. Po Zemi sa rozmohlo zlo a Boh (alebo bohovia) sa rozhodol zničiť celé hriešne ľudstvo.Bádatelia sa tak rozdelili na tých, ktorí predpokladali, že autori legiend mali rovnaké myšlienky, čo je však podľa psychológov nemožné. Iní sa zase prikláňali k tomu, že obyvatelia z rôznych kútov sveta sa stretávali, a legendu od seba prebrali. Nezodpovedanou otázkou však zostáva, prečo prebrali len legendu o potope, a ostatné báje a povesti mali rozdielne?Ďalší archeológovia zase zastávajú názor, že povodne boli len miestne, a preto všade vznikla rovnaká legenda. Čo však tiež neobstojí, keď si podrobnejšie prečítate niekoľko legiend o potope z celého sveta. Práve na preštudovanie všetkých legiend o veľkej potope sa podujali dvaja rakúski geológovia – Alexander Tollman spolu s manželkou Edith. Zistili prekvapivé, no o to presvedčivejšie dôkazy, ktoré mnohí vedci odobrili.
Ako došlo k potope sveta?V niekoľkých legendách o potope našli rakúski manželia svedectvá, ktoré sa dajú nazvať dôkazmi o globálnej katastrofe. V mayskej knihe z Hondurasu: Chilám-Balám sa hovorí o tom, že krátko pred veľkou potopou padal z neba ohnivý dážď a popol. V perzskom spise Bunda-hišn, čiže Kniha o prastvorení sa píše, ako sa tesne pred potopu na nebi rozžiarila hrozivá hviezda.Starý sumerský text zase opisuje, že potopu spôsobil ohromný drak, ktorý sa 14. septembra prehnal s desivým hukotom po nebi. Potvrdzuje to aj legenda kanadských indiánov Čippewajov, ktorí opisujú to, že v mesiaci, ktorí zodpovedá dnešnému septembru, ľudia pozorovali obrovskú hviezdu s chvostom, ktorá sa stále zväčšovala.Po preštudovaní všetkých svetových povestí a legiend dospeli manželia Tollmanovi k záveru, že pred 9 600 rokmi sa naša planéta zrazila s obrovskou kométou. Časť jej úlomkov dopadla do mora, čo spôsobilo gigantické tsunami vysoké až jeden kilometer.Energia, ktorá sa uvoľnila, spôsobila vyparenie obrovského množstva vody, ktorá sa vrátila späť na zem vo forme neuveriteľných lejakov. Kométa prerazila aj zemskú kôru, a na mnohých miestach vznikali nové pohoria a kaňony, ktoré ihneď zaplavila voda. Počas globálnej katastrofy dokonca došlo k nakloneniu zemskej osi, a nastalo pravidelné striedanie ročných období. Pamiatkou na postupné klesanie vody sú aj takzvané abrazné terasy, ktoré je vidieť na množstve miest po celom svete. Výsledky svojej práce zhrnuli manželia Tollmanovi v knihe A potopa sveta predsa len bola.A čo sa stalo s obyvateľstvom Zeme? Potopa vyhladila takmer celé ľudstvo, a z vtedy vyspelých civilizácii zostalo len pár tisíc ľudí, ktorí museli začať úplne od začiatku, takpovediac od jaskýň, aby sa dostali tam, kde ich zlatý vek ukončila obrovská kométa.Ak sa teraz pozrieme na archeologické nálezy vyrážajúce dych aj archeológom, ktorí o nich radšej nechcú hovoriť, pretože by nemali vôbec existovať, na povrch sa nám derie otázka: Koľkokrát sa podobná katastrofa na našej matičke Zemi zopakovala?

 

Na webe som nasla polemiku o carodejniciach, satanizme, ako jedno automaticky suvisi s druhym, opakuju sa tam slova ako ludske obete, obcovanie s diablom, skarede zeny  alebo naopak krasne ktore len skodia, okultisticka literatura v dnesnej dobe, cierna magia, a podobne. Silno mi to pripominalo stredoveky hon na carodejnice a nedalo mi aby som sa nevyjadrila. Moj nazor kopirujem aj sem, myslim si, ze tym nic nepokazim a obzvlast poslednu cast by si malo precitat viacero ludi, ktori sa snazia silou mocou nastupit na magicku cestu.

Carodejnice su fajn a tieto predstavy su scestne. Satanizmus ako taky vo svojej podstate nikdy nevyzeral ako ho popisuju dnes a uz vobec nemal nic spolocne s povodnym carodejnictvom, neo-pohanstvom, pohanstvom, starymi nabozenstvami...Faktom je tiez, ze vacsina knih na tuto temu (ci carodejnictvo alebo tzv. zasvätenie a obdoby) publikuju ludia, ktori sa len snazia tym byt , tvarit sa aku maju moc, snivat, nic viac. Je malinko kvalitnej literatury od skutocnych magov. Nekvalitnu od kvalitnej rozpoznate jednoducho, cokolvek je popisane podla pravidiel a ma urcene svoje miesto (napriklad ako ma vyzerat urcity ritual atd.) nema nic spolocne s magiou. Mozu byt predpisane sviatky a doporucene oblecenie podla farieb a symbolov pripadne osvedcene cvicenia,a popisany vlastny ritual pre priklad, ale nikdy, opakujem NIKDY nemoze byt predpisane vsetko. Cela magia, vestenie a tieto vecicky okolo je zalozene na mentalnej sile a vycviku. So silou sa narodis, s vycvikom ju usmernis, ale narodit sa bez nej a chciet sa stat magom nema vyznam, nejde to. Aj ked mas uvedene veci pre priklad, nefunguju univerzalne a dlhodobo, casom si kazdy hladajuci najde svoje vlastne. Pokial by sa krcovito drzal predpisaneho, nema sancu. Asi tolko na uvod :)

 
 

 Opäť sa hlasim s novym pribehom, ako obvykle ihned po tom, co sa stal.

   Vzhladom na to cim som sa narodila, mam urcite schopnosti. Niektore mam uz od mala take silne, ze netreba dalsie precvicovanie na ich zdokonalenie a same sa pripominaju a niektore treba intenzivne cvicit, inak nastane efekt ako pri ochabnuti svalstva sportovca. Medzi schopnosti, ktore mam prirodzene rozvinute bez dalsej potreby ich cvicit patria sny, ktore sa plnia. Malokedy sa mi stane, ze sen, ktory mam, je len znoska hluposti mojho podvedomia, aj ked aj to sa, samozrejme, obcas deje. Obvykle viem uz od vecera, ze taky sen pride. Predchadza mu seria priznakov, ako ked je pri mne duch. Pocit v zaludku a niekoho v miestnosti, chlad, zimomriavky, rozdiel je len v tom, ze duchov citim aj cez den a viac menej hocikde, ale ked ma prist sen, priznaky sa objavia pri chystani na spanok a vecer. Moj osobny nazor je, ze mi ich nejaka bytost posiela, ale o tom inokedy.

   Sen, o ktorom Vam budem rozpravat sa mi sniva uz niekolko mesiacov.

   Voda stupa a zavaluje domy, lava sa miesi so zemou, otrasy zmietaju celu nasu planetu a vietor je omnoho silnejsi nez hurikany. Ludia sa skupinkuju a spolocne sa snazia odolavat tejto prirodnej katastrofe, ktora sa deje vsade na svete, modlia sa, ukryvaju, ale bohuzial...Vacsina z nich vysilenim a slabostou voci zivlom nakoniec zomiera a cela nasa populacia odchadza do zabudnutia. Prezije len zopar skutocne silnych a zrejme vyvolenych jedincov. Nastava doba ladova. Zurive vichrice, neustaly sneh a lad, slnko je pod mrakom a malokedy je ho vidiet vykukat. Ludia spolocne chodia krajinou, schovavaju sa v zrucaninach, ktore kedysi svedcili o honosnosti a blahobyte ich majtelov, a napodiv, nenastavaju boje o teplo a jedlo, ale navzajom si vsetko rozdeluju a pomahaju, pretoze pochopili, ze ak sa cim skor neprisposobia a nebudu humannejsi, zanikne cela civilizacia. Vedia, ze zacali pisat dejiny odznova a je na nich, ake a ci nejake budu.

   Upozornujem, ze to nie je sen z minulosti (pochybujem ze tam mali plastove okna a sidliska), ani klasicky sen mojho podvedomia. Nevyskytuju sa tam ziadne mne zname osoby, aj ked az prilis bolestne citim ich emocie. Tiez neverim v znicenie sveta v roku 2012 a ani na rozne prirodne alebo nabozenske predpovedane apokalypsy. Napriek tomu si myslim, ze toto sa splni. Neviem urcit casovy usek, a uprimne povedane, v tomto pripade by som to ani nechcela skusat, ale nemyslim si, ze sa to udeje niekedy teraz (opieram sa len o svoj pocit). A tiez neviem urcit pricinu preco sa tak udeje, ci do nas nieco narazi alebo nieco ine, to mi bohuzial sen neukazal. Neukazal mi pricinu, len nasledok.

   Tento clanok nema za ulohu niekoho strasit. Lutujem, ze nedokazem tento sen popisat zivsie a vyjadrit hlbku tragedie, ktoru pocas noci prezivam s ludmi, ktori tam bojuju o prezitie.

 

 Tuto noc som o5 prezila neprijemneho ducha, bol sice "len" vedla, ale stacilo aj to.

   Uz par dni som extremne vycerpana po fyzickej a psychickej stranke. Mam trosku neprijemny pripad a clovek, ktory je v nom akterom je mi blizky, nie je vinnikom, on potrebuje tu pomoc. Kazdy den sedime aspon hodinku-dve a riesime situaciu, asi posledne dva tyzdne. Nejedna sa o nic nadpozemskeho, potrebuje pomoct s dietatom. Pisem podrobnosti preto, ze neskor sa v tomto pribehu objavi.

   Kedze poslednu dobu mavam problemy so spankom, nespavala som velmi dobre, maximalne dve hodinky, rano som vstavala unavena a vracala sa az vecer. Vplyvom okolnosti som teda vcera poobede padla do postele ako zabita a spala som a spala, s vynimkou jedneho prebudenia kvoli wc. Asi okolo jednej rano sa mi zrazu pretrhol sen s mojou byvalou laskou a zacalo to.

   Najskor som mala zavrete oci a spala som, ale pritom som ich mala otvorene, vedla mna sa objavil ten clovek, ktoremu pomaham, lezal na lavej strane, objimal ma a hovoril: pomahas ty mne, ja pomozem Tebe, budem Ta teraz chranit. Siel z neho pokoj a teplo, nuz som sa pritulila a cakali sme aj ked som nevedela na co. Naraz sa vedla postele objavila tmava postava, clovek ma objal silnejsie, ale ona ho schytila, trhla nim a on sa stratil proste niekam prec. Na to som vykrikla (co sa mne nestava, aj ked byvam zaskocena a podobne, ale nikdy ma nechytilo taketo absolutne zdesenie a nezacala som kricat). Prevalila som sa na druhy bok, tisla k sebe deku, za chrbtom citila silne mrazenie, klepala som sa zimou na celom tele (pritom aj ked mam otvorene okno celu noc byva tu dusno), a cakala, co sa bude diat. Postava mi zacala trhat z ruk deku a snazila sa ma otocit. Nakoniec sa jej to podarilo, pozerala som jej tvarou v tvar, ale nespoznala som nikoho znameho..Zacala sa smiat, ze nie som tak silna, aby som ho odplasila. Skusila som ju poslat prec mentalne, ako som to opisala uz v predchadzajucom pripade, no neslo to. Gniavila ma, nedalo sa mi dychat, bolo mi viac a viac zima, az ked som pomaly zamdlievala, z poslednych sil som zacala Otce nas ktory si na nebesiach...Zacal sa so mnou tocit cely svet, triaslo so mnou ako keby niekto bural cely dom, ale ja som intenzivne pokracovala a prosila Boha nech mi pomoze, ze predsa nie som zla, pomaham ludom, chcem tu zostat..Pomaly to ustavalo, ako som opakovala rozne motlitby mi bolo teplejsie a lepsie, az nakoniec sa postava stratila s hromzenim, ze toto nie je koniec.

   Nie som sice katolicka, ale motlitby som sa naucila este ako dieta,  jedna cast rodiny je silno veriaca a ti ma to pocas roznych prilezitosti naucili. Priblizne pred mesiacom ma tiez napadol nejaky tvor (pribeh nizsie), napadnutie bolo omnoho horsie a silnejsie a vtedy mi nepomohlo modlenie, ale moje schopnosti. Dnes v noci mi prave naopak schopnosti boli na nic a zachranilo ma par katolickych slov. Jedine, co je na tom pozitivne je, ze sa precvicujem v "boji z blizka" a silniem. Ale mam pocit, ze aj moji superi su cim dalej tym silnejsi, aj ked ich taktika nie je bohvie aka napadita a viac menej sa opakuje dookola.

   Co je o dost neprijemnejsie, ze sa uz necitim v izbe dobre. Zvierata mi z nej utekaju prec, ked som v nej citim akusi tazobu, nieco mi odcerpava energiu, hynu mi kvety...Ked z nej vyjdem trebars len do chodby, vsetko je okamzite prec, zacnem sa citit dobre a lahka. Tiez, co je cudne, moja izba je omnoho teplejsia a dusnejsia ako ostatne izby v byte.

 

     Ked som bola konecne nasmerovana na cestu, po ktorej mam ist a zacala rozvijat svoje schopnosti, bola som upozornena, ze na mna budu utocit kadejake "tvory" (energie).

Celu noc som bola nekludna a prehadzovala sa. Neviem preco, budila som sa so strachom a spotena, pritom sa mi nic nesnivalo (v intervaloch tak 15-20 minut).

   Naraz mi nieco udrelo do hlavy : vstavaj uz ide, mas ju v sebe! Okamzite som bola hore, no ked Vam niekto zajaci uprostred noci v izbe a ta je prazdna, urcite sa neprevalite kludne na druhy bok. Zrazu som citila, neda sa to riadne opisat, tak to poviem obrazne, citila som, ako do mna nieco vbehlo, bolo to zenskeho rodu (som zistila ked zacala kricat), citila som strasnu bolest, mala som pocit, ako by ma niekto zacal vo vlastnom tele utlacat. V hlave mi kricali sialene vysoke tony ako ked hystericky krici zena ale omnoho vyssie, citila som narazy, ako vonku tak vnutri v tele.

   Ludia, ja som sa prvy raz v zivote zacala modlit a menom svate trojice ju vyhanat von, nic ine ma nenapadlo, ale vobec to nezaberalo, co som viac menej tusila, bolo to stale horsie. Uz som myslela, ze sa zblaznim z toho vsetkeho a skoncim, ale naraz ma napadlo, ze mam predsa svoje zbrane, tak som sa pokusila z poslednych sil sustredit a akosi ju mentalnou energiou pretlacit a odviest prec. Zmizla, padla som vycerpana na postel, a este minimalne hodinu som nemohla zaspat.

   Dva dni som bola absolutne vycerpana, s takymto utokom som neratala. Rada by som vedela kto ma varoval.

Mimochodom nie som blazon, odkedy som zacala vidavat duchov, hovorit s nimi a usmernovat veci ako som chcela, nechala som sa viackrat vysetrit u psychiatra, aby som si bola ista, ze sa to skutocne deje, ze nie som len schizofrenik alebo nemam inu psychicku chorobu. To len pre info pripadnych ironickych uzivatelov  

 

Nedavno precitany pribeh o strasidelnych domoch ma inspiroval napisat o tom nasom. Upozornujem, ze to nie je fake.

   Kupili sme ju, ked som mala asi rok. Ale od prvej noci, ako mi hovorili rodicia som bola ako besna. Cez den som bola mile dieta, akonahle sa zotmelo, zacala som pomrnkavat a hned co ma ulozili do postele, spustila som ako na lesy. V lepsom pripade som sa celu noc budila, v horsom som utekala z postele a kricala a kricala a kricala. Nabytok tam bol povodny po mrtvej majitelke, starej babicke, tak si mysleli, ze mozno sa preto necitim dobre a zacali renovovat. Vsetko sa vyhodilo, prerobili sa ciastocne zaklady (spevnili ci co ja tomu nerozumiem az tak dobre), nova strecha, komin, novy nater, zburala sa jedna budova (celkom boli tri) a na jej mieste sa urobilo miniaturne ihrisko s opekacim kutom, dali sa nove podlahy, obklady, koberce, nabytok, este aj lustre a obrazy sa dali prec, vsetko stare sa spalilo, nic tam nezostalo. Napriek tomu som bola v noci hnusna a nakoniec aj mama povedala, ze sa tam prestala citit dobre, tak sme tam prestali chodit a jediny, kto sa tam obcas ukazal bol otec. Toto sa udialo v priebehu niekolkych rokov. Ked sa otec vracal z vikendov na chalupe a ja som sa ho pytala co je nove, obcas sa zasmial, ze tam stale strasi. Myslela som si, ze si robi srandu. Sem tam som tam s mamou zbehla na otocku cez den kvoli kamaratom a prirode (vsade okolo su neuveritelne nadherne hory), ale akonahle sa blizil vecer, uz som ju hnala do auta a chcela som cim skor odist.

   Ked som mala 17 rokov, bolo to moje zlomove obdobie vo viacerych bodoch a chalupa tam samozrejme nechybala. Prvykrat sme s kamaratkou ukecali mojich rodicov, aby nas tam pustili same na vikend. Ked sme odprisahali, ze tam nebudeme robit ziadnu party a pokosime zahradu, dali mi kluce a odviezli nas tam. Ked mi otec povedal, ze odtial este budeme utekat, zasmiala som sa. Svoj strach z toho miesta som pripisovala detskemu strachu z tmy a to som predsa uz davno prekonala. Vsetko prebiehalo v klude, sledovali sme filmy, popijali caj, obcas si vybehli na verandu zapalit a rozoberali sme vsetko od a do z, az kym neprisiel vecer. Prave sme sa pokusali na plynovej bombe uvarit kura (zaujimavy zazitok) ked sa z obyvacky, v ktorej sme spali (bola vedla kuchyne) ozvala rana ako z dela. Vbehli sme do izby a videli prasknute okno. Okenice boli jedny zvnutra, potom tam bol priestor asi 15 cm a dalsie z vonku. Vonkajsie boli neporusene, vnutorne boli prasknute, ale prasklina bola rozvetvena po celom okne ako pavucina. Pri blizsej obhliadke sme nenasli ani miniaturnu dierocku, ktora by svedcila o tom, ze oknom nieco preletelo. Ako by aj mohlo. Vonkajsie okenice boli zavrete a cele, a vnutri okrem nas dvoch nebol nikto a my sme boli spolu v kuchyni. Neslo nam to do hlavy. Ja aj kamaratka sme uz v tej dobe prechadzali skolenim u ucitelky - carodejnice, tak sme vedeli, ze to nie je vsetko s kostolnym poriadkom, ale zvedavost nam nedala a zostali sme. Zbytok vecera prebiehal relativne v klude, kym sme nesli spat. Sadla na mna hroza, stiesneny pocit ze na mna niekto pozera z rohu, tak som bleskurychle zazala svetlo, ktore som mala prichystane pri hlave. Kamaratka spala vedla na posteli (ja na gauci) a pri pohlade na nu som pochopila, ze ma rovnake pocity ako ja. Mala vyvalene oci, tazko dychala a pozerala do toho isteho rohu ako ja. Noc sme preckali a rano prvym busom domov.

   Asi pol roka som tam nesla, ale ako to tak byva, spomienky a neprijemne pocity casom vyblednu, ja som si nasla priatela a kedze bolo leto a my sme chceli byt spolu sami, opät som vydrankala na rodicoch kluce. Dodnes maju moju uctu, ze mi verili a nechali nas tam v takom mladom veku samych cele leto. Na pocudovanie, za celu tu dobu sa nestalo nic, co by bolo mozne oznacit za nadprirodzene. Ziadne stiesnene pocity, ziadne zvuky, rozbite okna, ziadna hroza, nic. Tak som si myslela, ze som sa asi vtedy pomylila alebo jednoducho nieco sama sebe nahovorila, ved psychika cloveka ma rozne zakutia. Po rozchode s dotycnym priatelom som sa tam zas nejaku dobu neukazala, aj ked kluce som mala uz permanentne a mohla som tam ist, kedy som chcela.

   Priblizne rok na to sme sa dohodli s kamaratom, ze si urobime vikend v prirode. Prechadzal tazkym obdobim a pobyt na chalupe by mu len prospel. Vsetko slo opät hladko az do vecera. V noci som si lahla a zaspala. Opät na gauci, na posteli som proste nemohla vydrzat, neviem preco. Zobudil ma hlasny vykrik kamarata. Zazala som svetlo a nasla ho sediet na posteli, oci opät vyvalene, perina niekde pri krku a pozeral do toho isteho rohu ako kedysi ja a kamaratka. Ked sa prebral zo soku, a verte mi ze to hodnu chvilu trvalo, povedal, ze sa zobudil na to, ze nanho hladi nejaky chlap a nieco mu hovori, ked zakrical, chlap zmlkol a stratil sa v tom rohu. Ukludnovala som ho, ze to bol len sen (aj ked ja som uz vedela, ze pravdepodobne pojde o ducha) a ulozila ho na gauc zvedava, ci pride chlap aj za mnou, ked budem lezat na posteli. Dlho som nemohla zaspat,ako vravim, postel z nejakeho neznameho dovodu neznasam, ale ked som zaspala, trvalo to asi sekundu a chlap skutocne prisiel. Neviem co mi povedal, bolo to len take mumlanie, snazila som sa zachovat chladnu hlavu, ale pomkol ma taky strach, ze som pri najlepsej voli nemohla. Hned rano sme odcestovali.

   Od tej doby som sa tam vramci "vyskumu" pokusila prespat velakrat, niekedy som to vydrzala az do rana a aj ked som mala hrozne pocity a velmi som sa nevyspala, chlapik sa neukazal v plnej krase, len na mna intenzivne pozeral z kuta a sem tam prebehol po izbe, ale niekedy som to nevydrzala, nasadla som do auta a vydychla som si az ked som bola doma. Napriek mojim schopnostiam sa mi s nim nedari nadviazat spojenie, historia nasej chalupy neuvadza nejake nestastie ani na pozemku ani priamo v nej, sice sme mali na pozemku bazinu, udajne sa v nej vsak nikto neutopil a otec ju zasypal, aby sa nam s mamou nieco nestalo. Aj ked byvaju v strasidelnych chalupach a domoch obvyklejsie zvuky, kroky a rachot, v nasej je ticho ako v kostole.

   Perlicka na zaver. Otec, ktory ma sam nadanie na tieto javy a komunikaciu s nimi (aj ked v mensej miere ako ja), mi, ked som sa s nim o tom rozpravala povedal, ze on toho chlapika vidaval uz ked som bola dieta pri mojej posteli a sam ho citi dlhe roky. Nikdy sa mu nepodarilo, rovnako ako mne s nim spojit, ale ani mu nikdy neublizil, tak si nanho proste zvykol.

   Preco sa vsak vtedy skontaktoval, preco sa o to uz viac nepokusil a preco sa neobjavuje nikde inde len v tej miestnosti a vzdy mizne v tom istom rohu neviem. Mimochodom, na nasom pozemku je extremne mnozstvo hadov, nikde inde v celej obci vsak nie je ani jediny. 

  

Od maleho dietata som bola ina. V nasej rodine sa o duchoch, znameniach a vesteni rozprava ako o tom, co bude na obed. Je to uplne normalna vec, uz cele generacie vlastnia dar vidiet, komunikovat, usmernovat. Bolo jasne, ze ja to zdedim tiez.

Ked umrela prababicka, posteklila ma na nohe, co robievala vzdy za zivota. To bol jeden z prvych znakov, ze nastava zmena.

V jedenastich som stretla zenu, ktora ma pomaly zasvecovala do magie, ale kuzla sa mi extra nedarili, az na to, ze som mala same stastie. Aj ked to vyzeralo na paradny pruser, vzdy sa mi nakoniec problem vyhol, doslova dieta stasteny, asi to jedine kuzlo, ktore som urobila skutocne zo srdca fungovalo.

Dnes uz samozrejme vsetky kuzla funguju a moja nemotornost sa davno stratila. Je to ako ked sa maly cloviecik uci chodit a rozpravat. Najskor to ide pomalicky, s pomocou a dostavuju sa len minimalne uspechy, ale nakoniec o par rokov beha a melie o 106

Neskor sme zacali cvicit prakticku magiu, nekromanciu, klasicke vyvolavanie duchov (nepaci sa mi, ze ich ludia rusia len zo zabavy, oni sem uz nepatria, aj ja som vyvolavala len kvoli vycviku, preto apelujem nerobte to !!!!), palila som bylinky a pomahala ludom o ktorych som vedela, ze maju problemy .

Za doterajsie posobenie som presla mnohymi zivotmi ludi, ktori ma z nejakeho dovodu potrebovali a stale sa ucim nove veci.


Som  clovek, ktory sa nevie zaradit ani k pohanom, ani k budhistom, ani ku krestanom ci evanjelikom, dokonca ani k zidom (zidovske korene mam).

Ludi ako som ja oznacuju jednym slovom.

Carodejnica.

 

TOPlist
 Vytvorené službou WebLahko.sk  |  Nahlásiť protiprávny obsah!  |   Mapa stránok