Tvorba webových stránok a eShopovZaložiť webovú stránku alebo eShop
aktualizované: 18.01.2010 05:07:33 

 

 

 Ostrý kameň

 

Kedysi dávno, mohlo ísť o 18. storočie, žili na Ostrom kameni Pálfiovci (poniektoré zdroje uvádzajú Pálfy, iné Pálfi). Mali radi svojho kastelána, svojich sluhov, svojich dvoranov. Prišiel čas, kedy oznámili Pálfiovci odchod z Ostrého kameňa.

Starý, fúzatý kastelán však nechcel odísť z hradu. Narodil sa na ňom, spoznal v ňom prvú lásku, nevedel odísť. Keby odišiel, asi by zomrel. Necítil by vôňu hradu, nevídal by krásne hory. Hrad bol jeho domovom, jeho životom. Poprosil grófa Pálfiho, aby ostal v hrade. Pálfi súhlasil a keď si podávali ruky, cítili v nich priateľstvo. Gróf cítil, že urobil dobre.

Starček si spokojne žil, staral sa o hrad a každú noc pozoroval svoje šťastné hviezdy. Jedného dňa sa zobudil a okolo neho bol neporiadok. Ale aký! Chytro sa umyl a poupratoval neporiadok. Trvalo mu celý deň a celú noc, aby dal hrad do poriadku. Potom sa pobral do teplej, mahagónovej postele. Cítil v ňom vôňu snov, do ktorých sa ponoril.

Zobudil sa a opäť videl neporiadok. Rozčuľoval sa, čo robiť? Raz sa mu v noci zjavila víla, čarami upratala a starčeka nežne pobozkala. Starček sa zobudil. Uvidel krásu a pôvab víly a hneď jej padol k nohám. Od tej chvíle bol z neho škriatok.

Víla nežne pohladila škriatka a na pergamenový zvitok napísala  vinníkov. Hneď sa ukázalo, že vinníkmi sú deti. Neskôr aj on spozoroval deti, robili si z neho žarty... Starček vzal palice a kričal : „Detiská! Vy paskudy! Kto vás učil slušnosti!“ Deti povedali rodičom svoje príhody a rodičia ich pochvaľovali.

Jedného, studeného večera naliali na podlahu hradu vodu. Opäť sa vysmievali starčekovi a keď ich naháňal, šmykol sa a spadol.  Víla si ho priniesla k sebe, zaľúbil sa jej, pretože bol pracovitý.

 

Príroda sa ponorila do zimy a sfarbila sa páperím. Istá vdova však nechcela pracovať a v zime už vôbec nie, preto kradla. Šla do lesa a začala rúbať drevo. Nevedela však, že ide  k vílam. Víly majú mnoho zákonov. Jeden z nich hovorí, že človek nemôže sťať strom, ktorý požehnali. Vdova však stínala stromy ako píla a svojim synom kázala, aby ich odniesli domov.


Prečo kradneš z cudzieho? Stromy nie sú tvoje. Nechci ma nahnevať!“ Ozval sa piskľavým hlasom škriatok, vdova v ňom spoznala starčeka z hradu. Začala sa smiať.

Myslíš, že sa zľaknem krpca? Opäť sa smiala, až ju brucho rozbolelo.

Ak ma chceš, musíš ma chytiť.“


Vdova začala behať po celom lese a naháňala škriatka. Stále sa vysmievala, že ho chytí. Nemala k nemu úctu.

Starček sa však vrátil a nechal vdovu behať po lese. Možno behá okolo Ostrého kameňa dodnes. Škriatok zacítil najmladšieho syna vdovy. Pekne k nemu podišiel. „Dobrý deň ujko.“

Starček sa od srdca usmial a zavalil ho horúci pocit radosti. „Konečne niekto slušný.“ Potešil sa. Zaviedol chlapca do tajomnej komnaty a ukázal mu poklady. Chlapec obelel. Nevzal nič, bál sa. Starček sa však potešil, „Neberieš niečo, čo nie je tvoje. To sa mi páči.“ A za odmenu ho obdaroval mešcom peňazí.

Vdovu odvtedy nikto nikdy nevidel. Po drevo šla na konci jesene, skoro k zime. Dodnes vraj počuť v jeseni, vzlyk vdovy kdesi v lese, ba až pri hrade. Vyslobodí ju niekto? Musel by však prekonať lásku škriatka a víly.

Bratislava

 

Povesť o Orlovi

Kedysi dávno Tatári plienili a ničili, čo sa dalo. Naše krásne Slovensko vyzeralo hrozne, ľudia plakali a ich krvavé slzy stekali obrovskými kvapkami dole Váhom. Tatári mali hrozné činy a nemali zľutovanie s ničím, dokonca ani s Bratislavou.

Prišli k mestu a obliehali ho ako len mohli. Nemohli sa dostať cez hradby. Čo robiť? Zvolili taktiku, aby sa usadili a počkali, kým mesto nepomrie od hladu. Bratislava plakala, jej hladné deti potrebovali nakŕmiť. Nemala pre nich svoje materinské mlieko, ktorým sa neraz pýšila.

V meste žil jeden šikovný mládenec. Obdivoval tvár svojej rodnej Bratislavy a stále vedel všelijaké tajné chodbičky a skrýše mesta. Z Bratislavského hradu viedla k Dunaju podzemná cesta. Neraz sa ňou mládenec vybral a nachytal si rýb. Ľudí každým večerom potešil, kŕmil a Tatári nechápali odkiaľ má mesto ryby. Sem, tam mládenec preplával Dunaj a dostal sa aj k mlynárovi, ktorý ho štedro odmenil.

Tatári časom pozorovali, že na Dunaji sa pohybuje nezvyčajná loďka a stále prichádza na breh s plným nákladom. Netrvalo dlho a pustili sa za ním. Skupina Tatárov, ktorá mala na starosti dobývanie Bratislavy, sa tešila, že vagabunda chytia a potrestajú.

Vyšli na lode a trielili za ním. Zrazu, čo to vidia, akýsi orol lieta nízko a má nezvyčajnú podobu. Priletel najprv k mládencovi a radil mu, aby vyskočil na skalu. Skočil na skalu, ktorá Dunaj krášlila. Tuho ju objal a pozoroval, čo orol robí.

Orol zamával krídlami, Tatári popadali do rieky, kde navždy zaspali. Mladý junák sa orlovi poďakoval a spýtal sa ho, čím sa mu odvďačí. Orol nechcel žiaden dar, ani korisť, či nejaký bratislavský poklad. I preto riekol, „Neublížite mi, ani mojim deťom.“

Šašo Wigand

Kedysi dávno mal pán Devína, volal sa Mikuláš Garaj, svojich poddaných. Mal ich rád, najmä remeselníkov. Veľmi si vážil kováča, mečiara, nožiara, ktorí mu pomáhali vo vojne. Mal rád aj kuchára, pekára, či cukrára. Obsluhovali ho pri hostinách a stále chodil spať s plným bruchom. Veľmi si vážil aj hodinárov, záhradníkov. Tešil sa aj z iných poddaných, no najradšej zo všetkých mal šaša.

Šašo sa volal Wigand a bol riadny šibal. Wigand rozosmieval ľud, bol múdry a prešibaný.

Jedného dňa prišiel k rybárom, ktorí mu ukázali úlovok. Wigand ho vzal pánovi na obed. Cesta na Devín bola pokojná. Prešiel okolo voňavých borovíc, našiel potôčik. Čerstvou vodou uhasil svoj smäd a putoval k hradu. Privítal ho strážca. Bol nedočkavý a preto sa ho spýtal, „Čo mi nesieš?“ Wigand sa usmial, povedal mu, čo nesie a chcel ísť ďalej.

Strážca vytiahol meč a pohrozil šašovi, „Ak dostaneš odmenu, chcem polovicu! Ak nie, nájdem si ťa a skončíš ako tí dvaja, čo skočili z Panenskej veže!“

Šašo sa najprv zhrozil, no potom sa šibalsky usmial a povedal „Hoci som iba šašo, dočkáš sa zaslúženej polovice.“ Obaja sa rozišli, šašo doniesol pánovi rybu. Hradný pán ho pochválil a všetci sa najedli do sýtosti. Keď bola zábava v plnom prúde, Mikuláš Garaj sa pozrel na Wiganda.

„Wigand, drahý priateľ! Rybárovi som sa už odmenil, dostane nový domček. Ale čo ty? Doniesol si mi obed a vieš, že ja si dobré skutky cením. Povedz mi, čo chceš?“

„No, drahý Mikuláš, keď nad tým rozmýšľam, niečo by sa mi vážne hodilo.“

„A čo? Chcel by si peniaze?“ Ozval sa Mikuláš Garaj.

„Ale figu borovú! Načo by mi boli?“ Pokojným hlasom odvetil šašo. Už vedel ako sa pomstí strážcovi.

Hradný pán mu chcel dať za ženu aj svoju princeznú. On ju nechcel. Veď načo by mu bola? Stále sa mračila, na nikoho sa neusmiala. Keď sa na nejaký kvietok pozrela, hneď zvädol. Bola smutná, neusmievavá. Takú on nechcel, potreboval živú dušu vedľa seba.

Drahý Mikuláš, hradný pán môj. Ja ťa prosím len o 50 ostrých na holý zadok.“ Všetci spadli zo stoličky a začali sa smiať. Dokonca aj princezná sa nežne usmiala. Keď videl jej úsmev, uvedomil si, že je vlastne pekná.

Hradnému pánovi vysvetlil, prečo chce spomínanú odmenu a on mu vyhovel. Napoludnie ho zbili, nedostal 50, ale 25. Veď si mali obaja rozdeliť odmenu. Neskôr nasledoval strážca. Netušil o ničom a keď mu šašo povedal, že mu pokojne dá aj dvojnásobok výhry, lakomec súhlasil. Nepýtal sa na nič a hneď súhlasil. A tak lakomý strážca, čo sa s nikým nikdy nedelil, dostal 100 ostrých na holú.

O šaša sa rýchlo postarala princezná. Vyliečila ho z bolestí. Odmenila sa mu sladkou pusou. Chcela mu poďakovať, zato, že ju dokázal rozosmiať.  

Povesť o Panenskej veži


Kedysi dávno sa kastelán Devína prechádzal po lese a videl ako niekto kričí. Ženský krik ho doviedol k medveďovi, ktorého zabil. Dievča sa na svojho záchrancu usmialo a keď mu pozrelo do očí, videla v nich lásku. Obaja sa zamilovali. Po niekoľkých hodinách spoločnej prechádzky sa rozišli domov. Kastelán sa vrátil do hradu, ale nepochválil sa príbehom. Veď podobne by sa zachoval každý človek, či nie?

Ľudia však nato prišli a začali si ho vážiť. Dokonca mu aj vybrali meno, volali ho bojovník. Mužské meno, ktoré znamená bojovník, je Martin.

Kastelán sa jedného dňa pobral za svojou milou. Bola krásna a srdce mala čisté, naplnené láskou k svojmu milému. Už sa k nej pobral, celý vytešený, no otec nevesty ho tvrdo odbil. „Dievča pôjde do kláštora, daj jej pokoj!“

Devínsky kastelán sa urazil do krvi a vrátil na hrad. Potom sa rozhodol, ukradne si dievča a otcovi nevráti. Vysadol na svojho koníka a trielil za svojim srdcom. Milá ho vítala blaženým úsmevom a hneď mu padla do náruče.

Vzal si ju na hrad a obaja kvitli šťastím. Dievčinu pomenoval Silvia, pretože ju našiel v lese. Silvia znamená hora a preto ju obdaroval krásnym menom.

Veselo si žili, no prišiel Insberg(správca kláštora) a vzal si Silviu. Dievčatko plakalo, slzy jej z očí valili a nakoniec odišlo. Ráno sa kastelán zobudil a Silvia nebola nikde. Všade ju hľadal, všade. Jeho srdce však prehovorilo plačom. Stratil sa mu najdrahší poklad. Prišiel o všetko, až kým nevidel v hrade prsteň. Prsteň, na ktorom bolo vyryté meno. Insberg.

Hradný pán sadol na koňa a utekal ku kláštoru. Začal bojovať proti nepriateľovi a vyhral. Pochopil, že láska je najväčší boj. Oveľa väčší ako vojsko. Bojovníkom sa stane človek jedine vtedy, ak bojuje srdcom. Pobil nepriateľa a vzal si opäť na hrad Silviu. 

Kastelán pochopil, že si ju k sebe pripúta iba svadbou. Lesná dievčina súhlasila a oči jej žiarili. Vrhla sa mu okolo krku a obaja boli šťastní. Nastal deň svadby. Obaja plní šťastia a lásky, túžili po sebe a začal sa obrad.

Už si sľubovali večný sľub, keď farár dostal šíp do srdca a spadol. Snúbenci sa na seba chytro usmiali a zmizli kdesi v Devíne. Dostali sa k hradnej veži. Insberg sa dostal na hradnú vežu a povedal : „Buď mi vydáš dievča, alebo zomrieš.“ Hradný pán sa pozrel na svoju milú, objal ju a skočili do rieky. Boli pripravený na smrť. Alebo na nový život? Keďže obaja boli panensky čistí, pomenovali po nich ľudia Panenskú vežu.

Beckov


 

Beckov bol pôvodne kráľovským hradom, ako je to uvedené prvý raz v listine Bela IV. z roku 1255, keď vyslaní komisári mali preskúmať príslušenstva patriace j hradu. Beckov zostal až do roku 1379 v kráľovských rukách, okrem približne dvadsaťročného obdobia, keď sa hradu a k nemu patriaceho panstva zmocnil Matúš Čák Trenčiansky. Po jeho smrti hrad opäť spravovali panovníkom poverení kráľovskí kasteláni. Prvú donáciu na Beckovský hrad dostal Mikuláš Bánffy z Dolnej Lindvy. Ľudovít Veľký ho takto v roku 1379 odmenil za zásluhy v bojoch na Balkáne a v Taliansku. O desať rokov neskoršie panovník Žigmund Beckovský hrad aj s panstvom daroval veľmožovi poľského pôvodu Ctiborovi. Ctibor z Beckovského hradu urobil honosné sídlo, hodné mena najmocnejšieho uhorského oligarchu vtedajších čias. Hrad za jeho éry prežíval vrcholnú dobu rozkvetu. Ctibor pozval z benátskej oblasti viacerých staviteľov, kamenárov a maliarov, ktorí potom uskutočnili prestavbu hradného komplexu v renesančnom štýle s ponechaním viacerých pôvodných prvkov gotiky. Týmto spôsobom práve Beckovský hrad patril medzi prvé objekty v  krajine, ktoré dokumentujú začiatky renesančnej architektúry u nás. Rytierska sieň v impozantnom paláci horného hradu postavenom za Ctibora mala bohatú freskovitú výzdobu s témou poľovačky. Gotickú hradnú kaplnku talianski majstri vyzdobili freskami, ktoré znázorňovali svätých.

Ctibor mal dve deti, syna Ctibora a dcéru Jachmu. Zomrel ako 67 ročný v čase medzi májom a októbrom v roku 1414. Pochovali ho v Kazimierzi, v predmestí Krakova, v kaplnke chrámu sv. Kataríny. Jeho majetky zdedil zväčša jeho syn. Ctibor mladší v roku 1420 získal Oravský hrad aj so županskou hodnosťou. V rokoch 1422-1423 bol aj nitrianskym hlavným županom a v roku 1428 sa stal kapitánom uhorského vojska na Považí a stal sa aj županom v Marmarošskej stolici. Ctibor mladší, zosobášený s Katarínou Séčéniovou, mal jedinú dcéru Katarínu Margitu, ktorá sa vydala za Pavla Bánffyho z Dolnej Lindvy. Týmto spôsobom sa Beckovský hrad už druhý raz dostal do držby Bánffyovcov. Po Pavlovi Bánffym hrad a panstvo vlastnil Ján, Žigmund, Vavrinec, Anton, František a Ladislav. Posledný mužský potomok Bánffyovcov Ján, ženatý s Margitou Forgáčovou, padol ako bezdetný pomerne mladý v boji proti Turkom v roku 1595. Ním vymrela beckovská vetva tohto rodu. To bolo hlavnou príčinou vzniku beckovského koposesorátu, pričom na vlastníctve hradu sa zúčastňovali rodiny Esterházyovcov, Kanižajovcov, Nádašdyovcov, Drugetovcov, Pongrácovcov, Suňogovcov a Rátkayovcov. Niektoré z nich svoj podiel predali, prípadne aj predali, a tak sa účastníkmi stali aj iné rodiny, konkrétne Medňanskovci, Révayovci a ďaľšie.

Jednotliví komposesori, ktorým sa Beckovský hrad zdal na bývanie nepohodlným a málo prepychovým, ale najmä preto, aby nemuseli financovať jeho údržbu a opravy, postupne ho opúšťali a dali si v meste postaviť honosné kúrie a kaštiele. Z opisu miestností pri delení nádašdyovskej časti medzi Jurajom Drugetom a jeho manželkou Katarínou Nádašdyovou na jednej strane a Pavlom Nádašdym na strane druhej možno usúdiť, že nádašdyovská časť hradu v marci 1617 skladala z týchto priestorov: Pri vchode do horného hradu, oproti studni sprava sa nachádzala klenbovitá miesnosť na uskladňovanie rozličného zariadenia a nábytku. Na druhom poschodí im prináležal pitvor, práčovňa s  klenbovitým stropom, izba s pitvorom a priestranná letná izba, na treťom poschodí im patrili všetky miestností aj kaplnka so sakristiou a ešte jedna malá miestnosť. Nádašdyovská časť mala dovedná asi 25 miestností.

Po smrti Pavla Nádašdyho v roku 1633 sa väčšia časť ich priestorov dostala do rúk Suňogovcov. Dokument z roku 1658 uvádzal 21 miestností, z ktorých dôležitejšie boli: Dve pánske izby, izba panej, dve ženské izby, rytierska sála, hosťovská izba, páterova izba, doktorova miestnosť, klenotnica a kaplnka. V ostatných miestnostiach sa zdržiaval strážny personál. Zo suňogovských miestností 14 sa nachádzalo v hornom zámku. Boli to: veľká sála, dve pánske izby, kaplnka, páterova izba, doktorova izba, dve miestnosti pre drábov, komora, pitvor nad bránou, klenotnica, miestnosť nad skrytým schodiskom a dve ďalšie miestnosti. Boli tu aj dva tzv. budoáry /hygienické zariadenia/.

Z vnútorného vybavenia sa na hrade nachádzalo: v jednej z pánskych izieb s drevenými okovanými dvermi boli tri stoly, jeden písací stôl, dve skrine, knižnica, deväť kožou potiahnutých stoličiek a vešiaky na zavesenie pušiek. V rohu stála veľká habánska pec z bielych kachlíc. V rytierskej sále so šiestimi oknami boli dva veľké a štyri menšie stoly, stojany na poháre a 13 kožou potiahnutých stoličiek. Miestnosť vyhrievala zelená habánska pec. Inventár ženských izieb obsahoval stoly, habánske pece zelenej farby, kreslá, skrine, lavice, postele a stoličky. Rámy na štyroch oknách boli železné. Podobné zariadenie mali aj ostatné miestnosti. V tom čase sa na hrade nachádzalo už iba najnevyhnutnejšie vnútorné vybavenie, väčšina cenného inventára, vrátane gobelínov a obrazov, bola majiteľmi odnesená do kúrií a kaštieľov.

V súvislosti s vešeléniovským sprisahním boli v roku 1672 zabavené nielen nehnuteľné majetky, ale aj hnuteľný inventár, nábytok, šatstvo, rozličné drahocennosti a knihy. V priebehu 17. storočia Beckovský hrad z poverenia komposesorov spravovali dvaja hodnostári vyvolení spomedzi spoluvlastníkov, a to direktor a inšpektor. V roku 1665 sa novým direktorom a inšpektorom stali Žigmund Esterházy a František Pongrác. Dôležitou povinnosťou volených hodnostárov koposesorátu bola starostlivosť o údržbu a ochranu hradu ako centra majetkov. Mali ho udržiavať v dobrom stave, pričom podľa dávnejšieho zvyku na hrade muselo byť stále 12 drábov, štyria strážnici a bubeník, ktorí sa z hradu nesmeli pohnúť. Direktor a inšpektor dbali súčasne nielen o bezpečnosť hradu, ale aj mestečka, pričom kontrolovali stav opevnení a na trovy mesta a komposesorov robili potrebné opatrenia na ich obranu.

Napriek ustanoveniam štatútu a starostlivosti koposesorátnych hodnostárov hrad začal chátrať už v priebehu 17. storočia. Spôsoboval to najmä nezáujem jeho vlastníkov o financovanie údržby. Preto sa vykonávala len minimálna a najnevyhnunejšia údržba. Údaje sú známe len z rokov 1658 a 1691, keď sa na hrade opravila strecha kaplnky a k nej vedúce schodište. Stav hradu zhoršovala aj prítomnosť cisárskej vojenskej posádky, ktorá sa tu zdržiavala v čase protihabsburských povstaní.. Pre hrad sa stal osudným veľký požiar, ktorý vznikol v mestečku v roku 1709. Silný vietor zaniesol iskry aj na hrad a podpálil drevené konštrukcie. Odvetdy opustený hrad čoraz väčšmi pustol a postupne sa premenil na ruinu. V posledných rokoch sa podarilo čiastočne zakonzervovať múry a niektoré miestnosti zastrešiť a tak sprístupniť hrad aj pre návštevníkon a zachovať aspoň niečo z bohatej minulosti pre budúce pokolenia.


POVESŤ O CTIBOROVI A BECKOVE

Ctibor odpočíval raz na poľovačke s družinou vazalov, s honcami a psami práve na náprotivnej strane brala, ktoré čnelo z húšťavy vtedy ešte celkom holé, nevyužité a bezcenné. Každý sa usiloval ako len vedel rozveseliť pána žartmi a lichôtkami, no ani jeden s toľkým úspechom ako dvorný blázon Becko, ktorého vtipkovanie odplašilo jeho prísnu vážnosť. Tu so zriedkavým úsmevom dobrotivosti na tvári bol ochotný každému splniť jeho želanie. Keď došiel rad na blázna, ten vyslovil želanie, aby pán na náprotivnom brale dal postaviť hrad a daroval mu ho. Dvorania sa nahlas rozosmiali nad nezmyselnou a nesplniteľnou prosbou. No smiech im zmeravel na tvári, keď Ctibor hromovým hlasom prisľubil prosbe vyhovieť, lebo nepoznal slovo "nemožné". Do roka odbavoval pán prvú hostinu na novom hrade, ktorý svojou nádherou mohol súperť s hociktorým hradom v kráľovstve. Keďže bol hrad z mnohých stránok príjemný a úplne bezpečný, zvolil si ho Ctibor za sídlo, aj keď bol pomenovaný podľa blázna, ktorého bohato odškodnil. Na tomto hrade, ktorý sa stal dejiskom mnohých slávností a radovánok, stihla surového a ukrutného Ctibora aj osudná skaza, keď došiel až k miestu, kde pomstiaci sa osud vpísal smrtiace slová "ďalej už ani krok!" Svoju náklonnosť nevenoval ani žene, ani dieťaťu ale poľovníckemu psovi nevšednej krásy a šikovnosti.  Raz práve obedoval, keď vošiel do siene jeho miláčik s rozdrúzganou labou, krívajúci a zavýjajúci. Prítomní stŕpli od zdesenia, keď zúrivec začal vyčínať, chrliac strašné hrozby na hlavu privedeného páchateľa, starého otroka, ktorý sa bol vonku len horko-ťažko ubránil útoku rozmaznaného a zlomyseľného zvieraťa. No nezapôsobilo ospravedlnenie, prosby ani dlhoročná vernosť. Ctibor rozkázal nešťastníka zhodiť z najstrmšej steny brala a vysmieval sa mu, keď ho v smrteľnej hrôze na okraji priepasti volal do roka a do dňa pred súdnu stolicu najvyššieho sudcu. Na zločin sa pozabudlo, hry, spev a hurhaj zabávajúcich sa hostí ozývali sa v komnatách a nik si nespomenul, že od onej vraždy uplynul práve rok. Tu sa dal vínom omámený Ctibor odviesť do svojho obľúbeného tienistého zákutia v záhrade kde často odpočíval. Len čo tyran zaspal, prikradla sa k nemu vretenica - zvyčajný nástroj bohyne Nemesis vo všetkých bájach a rýchlo sa cez oko prehrýzla k mozgu svojej obete. Neznesiteľná bolesť hnala Ctibora v divom šialenstve z miesta na miesto, až sa dostal na vrchol brala, zrazu do krvava rozžiareného, pred rokom takto sfarbeného krvou sluhovou, odkiaľ sa zúrivec zrútil do priepasti a rozdrúzgal. Jeho manželka Dobrochna chcela skočiť za ním a keď jej v tom sluhovia zabránili, prebodla sa dýkou. 

Povesť je prevzatá z Knihy Alojza Medňanského "Malebná cesta dolu Váhom" ,ktorá vyšla v r. 1826. V iných verziách povesti sa stal obeťou Ctiborovej zúrivosti dvorný blázon Becko.



Čachtice

 

Sídlom panstva je tajomný hrad v Karpatoch - bájny Čachtický hrad. Prvýkrát sa spomína ako pohraničná pevnosť v prvej polovici 13. storočia. Krátky čas ho vlastnil i Matúš Čák Trenčiansky. V roku 1392 sa stal jeho majiteľom Ctibor zo Ctiboríc. Po ňom hrad často menil majiteľov, až sa dostal do rúk Nádasdyovcov. Stal sa známym vďaka výčinom čachtickej panej - krvilačnej Alžbety Báthoryovej, ktorá údajne zavraždila až 600 dievčat. Palatín Juraj Thurzo ju prichytil pri čine a v roku 1611 bola odsúdená na doživotie na svojom hrade, kde 21. augusta 1614 aj zomrela. Hrad bol počas povstania Františka Rákócziho vypálený a odvtedy pustne

Smutne známa Alžbeta (Erzsébet) Báthoryová bola šľachtičná, ktorá pochádzala z jedného z najvýznamnejších uhorských rodov. Brat jej matky bol Štefan Báthory, poľský kráľ. Jej synovec Gabriel Báthory bol sedmohradské knieža. Narodila sa v dobe keď sa jedávalo rukami, v dobe tureckých vojen, povstaní, vypaľovaných dedín, náboženských bojov, mučenia a popráv. Krajom sa potulovalo množstvo sirôt, ktorých rodičia zmizli počas tureckých nájazdov. Poddaní v Uhorsku nemali žiadne práva. Gróf Juraj Thurzo , ešte keď nebol palatínom, dal bez súdu obesiť niekoľko nevinných dedinčanov, pretože sa v ich obci našli veci ulúpené z jeho bytčianskeho zámku. Dedinu podpálil. Neskôr sa zistilo, že lup do dediny priniesli vojaci.

Alžbeta prišla na svet v roku 1560. Mala troch súrodencov - Istvána, Žofiu a Kláru. Vydávala sa ako 15 ročná. Na svadbe bolo údajne 4500 ľudí. Jej manžel František  Nádašdy sa narodil v roku 1555. Bol tiež významný šľachtic, radca kráľa, hlavný veliteľ uhorských vojsk – a aj mohutný chlap, surový človek, vojak ktorého sa báli aj Turci. Volali ho Čierny beg. Po boji vraj tancoval s mŕtvolami zabitých Turkov a ich hlavy vyhadzoval vysoko do vzduchu. Pri jednaní s obyvateľmi Čachtíc nebol iný, pretože Čachtičania sa na jeho spôsoby sťažovali u panovníka - samozrejme zbytočne. Nádasdy získal Čachtice v roku 1602 kúpou od kráľa Rudolfa II. V čase manželovej neprítomnosti to bola jeho manželka, ktorá spravovala obrovský majetok rodiny. Nemala to jednoduché. V roku 1605 zničili čachtické panstvo bratríci z Moravy, a turecké či tatárske vpády hrozili neustále, veď v roku 1599 Čachtice (spolu s Piešťanmi a inými obcami) vydrancovali. Úrody boli biedne, a neustále príchody a odchody armád oberali ľudí aj o to posledné.

S manželom mala päť detí - Annu, Katarínu a Pavla. Orsolya a Andrej zomreli ešte ako malé deti. Jej manžel zomrel v januári 1604 v Sarvári. Týranie a vraždenie dievčat vykonávala dokázateľne nepretržite v rokoch 1585 - 1610. Obyvatelia ju tak znenávideli že ona a jej pomáhači chodili von iba s ozbrojeným sprievodom. V roku 1609 ju čachtický farár verejne obvinil zo zabíjania dievčat. Sťažnosti na Báthoryovú sa sa množili, dokonca prichádzali aj z Viedne, kde mala kaštieľ. Napokon sa dostali až k panovníkovi, ktorý nariadil palatínovi grófovi Jurajovi Thurzovi aby začal vyšetrovanie. Ale palatín bol dobrý priateľ Nádasdyovcov. Jeho manželka si s Báthoryčkou dopisovala a vzájomne si chodili na svadby svojich detí. František Nádasdy mu pred smrťou zveril celú svoju rodinu do opatery. Thurzo sa ocitol v nezávideniahodnej situácii. Zrejme najprv informoval Báthoryovej rodinu a chránil obrovský Nádasdyovský majetok pred prípadnou konfiškáciou, pretože Alžbeta v roku 1610 napísala testament v ktorom odporučila majetok ďeťom. O tri mesiace nato prišiel palatín Thurzo neohlásene do Čachtíc a prichytil Alžbetu rovno pri mučení. V tej dobe nebolo veľa možností dostať pred súd človeka tak významného ako bola Báthoryčka. Thurzo pravdepodobne so žiadnym súdom neuvažoval. A ak aj - korupcia v súdnictve bola v tej dobe pravdepodobne väčšia ako dnes a rodina Báthoryovcov určite robila čo mohla aby zabránila obrovskej verejnej hanbe. Thurzo síce okamžite sa začal vyšetrovanie, ale rovnako bleskove všetko ukončil. Pred súdom vypovedalo množstvo svedkov a odzneli mnohé šokujúce výpovede o týraní dievčat. Medzi svedkami boli mnohí vážení ľudia. Jej pomáhači boli odsúdení, ale súd s hlavnou vinníčkou sa nikdy nekonal.   Alžbetu uväznili ne  21.8.1614 zomrela.

Dievčatá týrala horiacimi sviečkami, rozpáleným železom, pichala ihlicami, polievala studenou vodou na mraze. Nie vždy ich zabila. Svedkovia vypovedali, že videli dievčatá také popálené, že nemohli nastúpiť do koča. Mučením oslavovala aj Vianoce (palatín Turzo ju pristihol pri mučení tesne po Vianociach) a aj svadbu svojej dcéry, počas ktorej zomreli dve nemecké slúžky. Mŕtvoly pochovávali rôzne - na cintoríne, v poli, v obilných jamách. Raz ich zahrabali tak nedbanlivo, že rozkladajúce sa telá vyhrabali psy a roznosili ich po dvore. Jej pomocníci pred súdom udávali rôzne počty obetí - 37 alebo 50 umučených dievčat. Podľa zoznamu ktorý sa údajne našiel medzi Alžbetinými vecami bolo obetí asi 650. Báthoryovej pomocníčky Ilona Jó a Dorota Szentésová boli odsúdené na odcviknutie prstov na rukách kliešťami a na smrť upálením za živa. Ficko - ani nie tridsaťročný Ján Ujváry bol sťatý. Rozsudok bol vykonaný pri Váhu v blízkosti Bytče.

V povestiach o Báthoryovej sa spomina železná panna - pasca a zároveň vražedný nástroj, ktorý Alžbeta údajne používala. Podobná - ale drevená panna existovala v Trenčíne. Uvádza ju inventár z roku 1678. Bolo to zariadenie na popravu zvlášť krutým spôsobom - dutá figurína ženskej postavy, ktorá sa mechanicky zatvárala. Do nej vložili odsúdenca a zatvorili ho vrchnou časťou figuríny, v ktorej boli ostré železné klince - tie odsúdenca prebodli.

Povesť je prevzatá z Knihy Alojza Medňanského "Malebná cesta dolu Váhom" ,ktorá vyšla v r. 1826.

Alžbeta Báthoryčka, bezcitná a ukrutná, neženského srdca, otrokyňa divých náruživostí, trestala i najmenší priestupok svojich chyžných čo najbolestnejšie a kochala sa celé hodiny na mukách úbohých trýznených bytostí. Za prácu nedohotovenú do poslednej nitky, za rozbitie nádoby, alebo za príkaz nevykonaný na úplnú spokojnosť trestala chmúrna hradná pani zvyčajne pichaním špendlíkmi alebo poranením nožničkami, prikladaním horúceho hladidla na telo, zapaľovaných do oleja namočených a okolo prstov omotaných vlnených nití, alebo kázala vinníčky za zimných nocí vyzliecť, poliať vodou a priviazať k studni. Raz sedela márnomyseľná veliteľka pred zrkadlom a podráždená malinkým nedopatrením chyžnej udrela ju tak mocne po tvári, že slúžku zaliala krv. Kvapka strekla na tyrankinu tvár a keď si ju utrela, zazdalo sa jej, že je na tom mieste jej plať belšia a sviežejšia ako predtým. Teraz teda konečne našla omladzujúci prostriedok, ktorý márne tak dlho a horlivo hľadala vo všakovakých kúzlach a čarách. Kúpeľ v dievčenskej krvi odstráni stopy začínajúcej sa staroby. Pomocou dvoch starých služobníc a hradného netvora Ficka  zmárnila Alžbeta Báthoryčka za niekoľko rokov do tristo dievčat, ktoré postupne bez stopy zmizli a nik sa nedozvedel, čo sa s nimi stalo. Krvavé tajomstvo napokon odhalila náhoda. Istý mládenec, ktorého milá tiež záhadne zmizla, tak dlho po nej pátral až našiel jej mŕtvolu. Žiaľ a pomsta hnala ho z miesta na miesto, až kým neprišiel do Prešporka, kde palatín Juraj Thurzo práve zasadal na verejnom súde a obžaloval Báthoryčku zo stonásobnej ukrutnej vraždy. Neslýchaná žaloba na osobu pochádzajúcu z kniežacieho domu pohla palatína, aby sám začal vyšetrovanie. Nečakane prekvapil zločinnú ženu a našiel práve usmrtené dievča, ktoré ešte nestihli odstrániť. Tento dôkaz bol čoskoro doplnený inými, ktoré mali za následok doživotný žalár pre zvrhlú ženu a smrť sťatím a upálením pre spoluvinníkov na prelievaní toľkej nevinnej krvi. Po troch rokoch prísneho väzenia odňala smrť Alžbetu Báthoryčku ramenu pozemskej spravodlivosti a odovzdala ju ešte prísnejšej, pred ktoru sa nič neukryje a nemožno uplatniť nijaký ohľad. Polovicu panstva dostal Juraj Homonnay, keď sa oženil s Katarínou Nádasdyovou - dcérou onej tigrice. Druhú polovicu daroval kráľ Erdodyovcom po sťatí Františka Nádasdyho. Ešte pred niekoľkými rokmi ukazovali pivnicu, v ktorej nešťastníčky vraždili, ako aj nádobu, do ktorej chytali teplú krv a niesli poverčivej panej. Ľudia neradi chodili nočným časom blízo tohoto krvou skropeného miesta, lebo vraj nebolo zvláštnosťou počuť vždy hrôzostrašné stenanie a jajkanie, ba dokonca aj vidieť kráčajúce zavraždené dievčatá. Keďže teraz je celý hrad v rozvalinách, zdá sa že duchovia sa utíšili a upokojili, nuž neznepokojujú ani iných.

 

Trenčín

 

Hrob Matúša Čáka Trenčianskeho

Matúš pochádzal z mocného rodu Čákovcov, ktorého príslušníci po celé stáročia verne slúžili uhorským arpádovským kráľom. Uhorské kroniky odvodzujú pôvod Čákovcov od staromaďarského Sabolča. Prvý Čák bol vraj Sabolčovým vnukom.

I Matúš, toho mena v rode už tretí, zvaný Trenčiansky slúžil poslednému Arpádovcovi Ondrejovi III. so zbraňou i v úradoch. Stal sa bratislavským a neskôr trenčianskym županom. Vrcholom jeho kariéry bola hodnosť uhorského palatína, druhého muža v kráľovstve, hneď po panovníkovi. Jeho neskrotná a chamtivá povaha ho však nakoniec  doviedla ku konfliktu s kráľovskou mocou. Po Ondrejovej smrti a vymretí Arpádovcov nastalo obdobie interregna (bezvládia), ktoré Matúš Čák naplno využil. Striedavou podporou jednotlivých pretendentov na trón, od ktorých si nechal potvrdzovať a legalizovať svoje násilné zábory a lúpeže, sa domohol obrovského majetku a moci. Na vrchole svojej vlády mu patrilo (podľa rôznych prameňov) okolo 40 – 90 hradov a asi 12 až 26 stolíc a 24 miest a mestečiek, ovládal takmer celé dnešné Slovensko, časť Zadunajska a majetky mal i na Morave. Jeho neoficiálny titul Dominus Vagi et Tatrae čiže „Pán Váhu a Tatier“, rozhodne nebol iba prázdnym lichotením. Z Trenčianskeho hradu urobil centrum svojich rozsiahlych dŕžav s vlastným dvorom a razil tu vraj aj vlastné mince. Žiadna sa však nikdy nenašla, a tak ide asi len o ohováranie jeho premnohých nepriateľov. A tých mal Matúš viac ako dosť. Od svojich ozbíjaných susedov až po kráľa a cirkevnú vrchnosť. Keďže nešetril nielen majetky svojich slabších susedov, ale plienil a obsadzoval i korunné a cirkevné zbožie, dostal sa hneď dva razy do cirkevnej kliatby. Nad jeho majetkami bol vyhlásený interdikt, čiže cirkevný zákaz výsluhy sviatostí. I keď mladý uhorský kráľ Karol Róbert z Anjou sa ukázal byť schopným protivníkom i pre Matúša, vzájomný boj sa zdal byť skôr nerozhodný. Keď Matúš na jar roku 1321 zomieral, jeho moc bola nezlomená, ale bez dôstojného dediča a nástupcu.

Hrob Matúša Čáka Trenčianskeho sa nikdy nenašiel. To muselo vŕtať hlavou už jeho súčasníkom, a o to viac fascinovalo neskorších bádateľov, „záhadológov“ a romantikov všetkého druhu.

Že by sa takýto mocný a bohatý veľmož nepostaral o veľkolepé miesto svojho posledného odpočinku, sa zdalo nepredstaviteľné. Zrodila sa preto povesť o skrytej hrobke, v ktorej je trenčiansky hradný pán pochovaný s mnohými pokladmi v železnej, striebornej a zlatej truhle. Podozrivo to však pripomína legendu o smrti hunského Attilu, „Biča božieho“.

Najmä v romantickom 18. a 19. storočí sa mnohí hľadači pokladov pokúšali nájsť Matúšov hrob. Hľadali ho raz v podzemí Matúšovej veže, inokedy pod slivkou na dolnom nádvorí, či v tajnej šachte pri Jeremiášovej bašte. Iní veria, že je pochovaný pod korytom Váhu, alebo niekde v Čerešňovom sade na Brezine. Podľa inej povesti unikol pred kráľovským vojskom z hradu tajnou chodbou a dožil v kláštore na veľkej Skalke, kde je aj pochovaný.

Skutočnosť je asi triezvejšia. Matúš zrejme naozaj zomrel na Trenčianskom hrade v období, keď ho obliehalo kráľovo vojsko, alebo keď sa ešte len k hradu blížilo. Vzhľadom k množstvu svojich zarytých nepriateľov, nenávisti cirkvi a pochybnej vernosti niektorých svojich druhov (viacerí ho už zradili) tušil, že ani po smrti nemôže dúfať v zhovievavosť. Zrejme neveril ani v schopnosti svojho designovaného nástupcu Štefana Čecha, a tak sa nechal niekoľkými svojimi vernými pochovať v tajnosti a miesto svojho posledného odpočinku prikázal utajiť. A nemýlil sa Štefan, hrad neudržal a krátko po Matúšovej smrti sa bleskurýchle rozpadli jeho dŕžavy. Kto mohol hľadal milosť u kráľa. Tí ktorí Matúša pochovali možno padli pri poslednej obrane hradu, alebo ak prežili zachovali svoje tajomstvo až do smrti. O tom sa môžeme iba dohadovať.

Ani s tými pokladmi to asi nebude také horúce. Matúš sa napriek cirkevným kliatbam (v tom čase nič neobvyklé) pokladal za dobrého kresťana, o čom svedčí i to, že podľa niektorých údajov mu napriek interdiktu chodil tajne na Trenčiansky hrad skalský opát Ján slúžiť omše. Kresťanom, ako je známe, žiadne poklady do hrobu nevkladajú. A tak poklady zrejme rozkradli tí, čo k nim mali po Matúšovej smrti prístup a čo zostalo, toho sa zmocnilo kráľovské vojsko. Zostala iba legenda.

Studňa lásky

K obdobiu panstva rodu Zápoľských na Trenčianskom hrade  sa viaže jedna z najstarších, ale i najkrajších slovenských povestí o Omarovi, Fatime a Studni lásky. Rozpráva o láske tureckého pašu Omara ku krásnej Fatime, zajatkyni Štefana Zápoľského na Trenčianskom hrade.

Za jej slobodu sľúbil Omar vykopať na hrade studňu, aby sa stal skutočne nedobytným. So svojimi 300 druhmi sa vraj po tri roky snažil z tvrdej skaly vykopať vzácnu vodu. To sa mu za cenu smrti takmer všetkých druhov i podarilo. So slovami „Zápoľský, vodu máš, ale srdce nie“ si Fatimu odviedol domov. Pri odchode sa vraj Fatimin závoj zachytil o krovie na zákrute cesty na hrad. Hostinec, ktorý vznikol na tomto mieste asi v 16. storočí niesol preto meno Závoj a dnes sa volá Fatima.

V skutočnosti išlo o pôvodnú budovy fary, prináležiacej ku kostolu Narodenia Panny Márie. Ani so studňou to nebolo tak, ako podáva povesť. V skutočnosti ju asi začiatkom tridsiatych rokov 16. storočia začali kopať vojaci habsburskej posádky hradu a poddaní trenčianskeho panstva. Trvalo im to okolo štyridsať rokov a dostali sa na úroveň takmer 80 metrov pod povrch skaly. Prácu dokončil Alexius Thurzo okolo roku 1570. Na prameň síce nenarazili, ale úroveň stečenej dažďovej vody v tomto umelom rezervoári dosiahla uspokojivú úroveň. Dodnes kolísa v rozmedzí 12 –15 metrov.

Hradnej Studni lásky je venovaná i stála expozícia umiestnená v neďalekej gotickej kaplnke.

Tajná chodba na Trenčiansky hrad

Trenčiansky a liptovský dedičný a večný župan Štefan I. Ilešházi bol nielen mocným a bohatým magnátom, ale i jedným z najvýznamnejších predstaviteľov luteránskej viery v Uhorsku. Nečudo, že jeho vzťahy s vládnucou habsburskou dynastiou boli často dosť napäté. I keď s arcivojvodom Matyášom vo Viedni vychádzal vcelku korektne, s pražským dvorom cisára Rudolfa II. mal neustále spory. Nevraživosť vyvrcholila v koncom 16. storočia.

Štefan v roku 1581 vyženil so svojou druhou manželkou Katarínou Pálfiovou okrem iných majetkov i dve vinohradnícke záhorské mestečká Pezinok a Svätý Jur, ktoré mu prinášali každoročne bohaté dôchodky. Bohatý, sebavedomý magistrát oboch mestečiek sa chcel zbaviť poddanskej závislosti a vstúpiť do stavu slobodných kráľovských miest. Ponúkol preto Ilešházimu výkup z poddanstva a získal pre tieto snahy i podporu cisára, čo bolo vcelku pochopiteľné. Rudolf by tak nielen obmedzil bohatstvo a moc nepohodlného uhorského magnáta, ale získal by i ďalší značný príjem do  cisárskej pokladnice. S tým však Štefan Ilešházi zásadne nesúhlasil, a zrejme sa svojím názorom na cisársku politiku ani veľmi netajil. Spor vyvrcholil v roku 1601. Aj keď Uhorský snem Štefana sprvu vlažne podporil, neuchránilo ho to od obžaloby z vlastizrady a urážky cisárskeho majestátu, čo boli v tom čase hrdelné zločiny. Kráľovský fiškus Štefan Šomodi predvolal Ilešháziho pred Uhorský snem.

V marci 1603 vydal predseda uhorskej komory Mikuláš Ištvánfy na nátlak pražského dvora uznesenie, ktorým bol Štefan Ilešházi odsúdený na stratu hrdla a majetkov. Ten však na vykonanie rozsudku nečakal a ušiel ku krakovskému palatínovi do Poľska. Nie však s prázdnymi rukami. Pobral toľko majetku koľko vládal odniesť. Jeho príbuzný Farkaš Esterházy vraj za ním poslal ešte 39 000 toliarov a iné cennosti, takže keď sa na Trenčiansky hrad dostavili vyslanci kráľovskej komory prevziať Štefanov majetok, väčšina cenností už bola mimo ich dosah. To pravdepodobne cisára značne rozhnevalo, a tak listom  prísne nariadil trenčianskemu magistrátu, že musí zabrániť Ilešházimu v prístupe na Trenčiansky hrad.

Trenčianski radní sa tak ocitli medzi dvoma mlynskými kameňmi. Odporovať cisárovi nemohli a ťahať sa za prsty s neobľúbeným, ale mocným a tvrdým hradným pánom tiež nechceli. Doba bola neistá, Bočkajovo povstanie viselo vo vzduchu a víťaz nebol vopred jasný. Odpísali teda cisárskej komore, že „Ilešházi má na hrad tajný vchod a že oni mu vo vstupe zabrániť nevedia“. Išlo síce o dosť priehľadnú výhovorku, ale táto kľučka dala vzniknúť povesti o tajnej chodbe na Trenčianskom hrade.

Nešlo však pravdepodobne o celkom novú  myšlienku a zdá sa, že inšpiráciou pre fintu trenčianskych mešťanov sa stali staršie mýty, možno ešte z čias Matúša Čáka. V staršej literatúre sa totiž objavujú dohady o tajnej chodbe, ktorá v jeho časoch viedla z hradu na Skalku a ktorou vraj mal uniknúť zo svojho obliehaného sídla pred svojou smrťou v roku 1321. Taktiež v súvislosti s hradou studňou sa spomína legenda, že vraj raz do nej vypustili kačku a tá vyplávala na Váhu. Aj bočná slepá chodba, ktorá odbočuje zo studničnej šachty približne v jednej tretine jej hĺbky a je zrejme výsledkom neúspešného pokusu o nájdenie prameňa, bývala niekedy považovaná za tajnú cestu na Skalku. Nový impulz dal týmto povestiam nález podzemnej chodby pred Dolnou mestskou bránou, pri úpravách okolia niekdajšieho barbakanu v 50. rokoch 20. storočia a objavenie ďalšej vetvy tejto chodby pri stavbe nových objektov v tejto časti mesta asi 40 rokov neskôr.

Opäť sa medzi obyvateľmi i v miestnej tlači objavili dohady o tajnej chodbe na hrad.  Skutočnosť však bola iná. Išlo o spojovaciu podzemnú komunikáciu, ktorou bolo možné zásobovať a podporovať obrancov barbakanu pri uzavretí mestskej brány padacou mrežou a jej zatarasení. Táto spojnica umožňovala i bezpečný ústup v prípade hroziaceho dobytia barbakanu nepriateľom. Koniec koncov, čo by to bolo za tajnú chodbu, ktorá by ústila na najfrekventovanejšom mieste vtedajšieho mesta. Ak si predstavíme, akú obrovskú námahu dalo iba vykopanie hradnej studne v tvrdej skale, je predstava o tajnej chodbe z hradu absurdná. Navyše pri častom striedaní majiteľov a držiteľov hradu by takáto „tajná“ chodba určite neostala tajnou nadlho.

V tejto súvislosti hodno spomenúť ako sa Štefan Ilešházi porátal s kráľovským fiškusom Štefanom Šomodim, ktorému pripisoval hlavnú zásluhu na svojom odsúdení. Po tom, čo sa v roku 1604 pridal k  stavovskému povstaniu Štefana Bočkaja vrátil sa na svoje majetky a na Trenčiansky hrad. V noci 30. augusta 1606 dal svojimi ozbrojencami Šomodiho vytiahnuť z jeho trnavského domu, dopraviť do Trenčína a bez súdu obesiť pri dolnej mestskej bráne, spolu s vykonávateľom konfiškácie Štefanových majetkov, kráľovským tridsiatnikom Matejom Kološvárim.  Telo vraj pre výstrahu viselo na šibenici päť hodín, kým ho sňali a vydali Šomodiho vdove. Nemenej krutým spôsobom sa v roku 1605 porátal s vodcom hajdúchov Belošičom, nazývaným Biely Steč, ktorý spôsobil značné škody na majetkoch Štefanovho priateľa Juraja Thurzu v Bytči. Nechal ho bez milosti sťať.

Strašidelné väzenie Pavla Baračku

Neďaleko Hornej „Vodnej“ mestskej brány stál v 16. storočí meštiansky dom, približne v miestach, kde dnes stojí budova VÚB. Podľa povesti, ktorú uvádza J. Branecký, sa v tomto dome okolo polovice 19. storočia obesila akási bosorka. Čerti z nejakého dôvodu nevzali jej dušu do pekla, ale spolu s ňou strašili po nociach v inkriminovanom dome.

Keďže pre veľký hurhaj a hluk  tu nechcel nikto bývať, pôvodný majiteľ predal dom kapitánovi Trenčianskeho hradu a trenčianskemu podžupanovi Pavlovi Baračkovi, ktorý sa vraj nikoho a ničoho nebál. Priveľmi agilné strašidlá však nedali pokojne spávať ani jemu. A tak prišiel na výborný nápad.

Pod jeho právomoc patrilo i väzenie na Trenčianskom hrade, preplnené zlodejmi, vrahmi a lotrami najrôznejšieho druhu. Štyroch zbojníkov, tak či tak odsúdených na smrť dal vhodiť do pivnice svojho strašidelného domu. Na druhý deň boli dvaja z nich po smrti a dvaja boli v takom stave, že kat im už iba ušetril trápenie, keď ich na mieste sťal. Baračkov experiment mal vraj taký úspech, že zločinnosť v Trenčianskej župe poklesla na minimum. Zbojníci a lúpežníci sa sťahovali do vzdialenejších krajov, len aby sa vyhli „pekelnému“ väzeniu trenčianskeho hradného kapitána.

Tradícia sa zrejme ujala, nakoľko po Baračkovej smrti kúpil dom Juraj Motešický, ktorý ho premenil na stálu väznicu. Z bezpečnostných dôvodov tu v roku 1827 zriadili i kaplnku, pretože niekoľkí väzni vodení na omše do farského kostola využili príležitosť a ušli. Presnejší popis strašidiel podal 24. decembra 1665 Juraj Chlebaňa z Trenčína, odsúdený za krádež barana z ovčinca senátora Szilvaya.  Podľa jeho podania bolo čertov presne dvanásť plus bosorka na reťazi. Čerti boli vraj zarastení čiernou srsťou a na nohách mali konské kopytá. Bosorka bola taká škaredá, že sa chudák Juro na ňu ani nevládal pozerať. Všetci spolu začali o polnoci tancovať a vrieskať. Ako spestrenie programu chrlili dusiaci sírny dym. Chlebaňove údaje do istej miery potvrdil aj väzenský strážnik, ktorého vraj pekelný hluk prebudil, hoci mal inak tvrdý spánok. Väzeň si zachránil život iba opakovaním Božieho mena, čo mal na čertov vraj veľmi demoralizujúci účinok. Nezachránil sa však na dlho. O dva dni neskôr bol pri pokuse o útek zastrelený hajdúchom Veselicom.

Zostáva iba dodať, že Pavol Baračka sa radšej presťahoval do svojej kúrie v Trenčianskych Tepliciach, kde dodnes existuje známa reštaurácia „Baračka“.

Povesť o nešťastnej láske Kataríny Szuňoghovej 

Zaujímavé osudy ukrývajú krypty trenčianskych kostolov. Popri členoch mocného rodu Ilešháziovcov tu ležia hradní kapitáni, župní úradníci, prostí zemania,  príslušníci jezuitskej rehole i velitelia  trenčianskej posádky, ktorí zomreli ďaleko od svojej vlasti  a ich manželky, často zvučných mien.

V krypte Piaristického kostola leží napríklad manželka baróna Pfeffershofena, rodená Plassin de Mylleyton, ktorá zomrela v roku 1708. Tu je pochovaný i generál Pott, nositeľ rádu Márie Terézie, ktorý zomrel 1. 2. 1850. Najtragickejší osud sa ale viaže k tu pochovanému telu Kataríny Szuňogovej, dcére budatínskeho hradného pána. Známa povesť hovorí, že ju dal jej otec zamurovať vo veži Budatína, pretože sa nechcela vydať za starého Jána Jakušitha, pána na Vršatci. Mala totiž tajného snúbenca, mladého grófa Františka Forgáča. Nakoniec, aby si zachránila život, privolila k svadbe s Jakušithom, ale stalo sa to čo sa dalo očakávať. Bola mu neverná s mladým Forgáčom. Keď to parohatý manžel zistil, počkal si s niekoľkými svojimi zbrojnošmi na mladého grófa a 23. januára 1647 ho zavraždil. Vražda mala veľký ohlas. Obeť totiž nebola hocikto. František Forgáč bol tekovským županom a kapitánom Tekova.

Zdá sa, že Katarína sa nakoniec s osudom zmierila, pretože zápis v jezuitských análoch hovorí, že ju v roku 1712 pochovali v krypte kostola Sv. Františka Xaverského ako bohatú vdovu po Jánovi Jakušitovi a štedrú patrónku kostola, ktorá  dala postaviť dva rady lavíc a darovala 20 zlatých na zriadenie lekárne Ku svätému Duchu, ktorá fungovala až do druhej polovice 20. storočia. Dochovaný list Forgáčovej matky, ktorým zvoláva príbuzných na pohreb zavraždeného syna však ukazuje, že v tomto prípade nejde ani tak o povesť, ako skôr o kriminálny prípad.

Prípad mŕtvej barónky

Antónia de Andricky bola dcérou bohatého baróna Andrického. Zamilovala sa do mladého zemana, ktorého meno sa nedochovalo. To sa však nepáčilo jej otcovi, ktorý mal vyššie ambície a svadba jeho dcéry s nejakým „sedmoslivkárom“ do nich nezapadala. V hneve raz vyslovil osudnú vetu. „Radšej ťa chcem vidieť mŕtvu, než vydatú za takého žobráka“.

To sa mu vzápätí promptne vyplnilo. Antonia klesla bez ducha na zem. Privolaný lekár potvrdil smrť, a tak 1. júna 1796 mali mladú grófku pochovať. Mŕtvola však mala podozrivo živú farbu a ohybné prsty. To vzbudilo isté podozrenie a pobúrenie medzi ľuďmi, ktorí neverili, že dievčina je mŕtva.

 Preto starosta mesta a rektor piaristov zvolili kompromis. Mŕtvu nepochovali v krypte, ale uložili v otvorenej truhle na chodbe krypty. Keďže na druhý deň sa stav mŕtvoly nijako nezmenil, privolali murára a truhlu vloženú do pohrebného výklenku dali zamurovať. Tvár však mala stále zdravo ružovú farbu a prsty boli pohyblivé. O deň neskôr vraj fráter kostolník, ktorý chcel napísať na stenu výklenku meno pochovanej, počul hlas Antónie volajúcej o pomoc. Od strachu stratil vedomie. Mnísi, ktorí bezvedomého kostolníka našli, však z krypty nepočuli ani hlások. Považovali teda fantazírovanie kostolníka, ináč vraj veľmi bojazlivého človeka, za halucinácie a záležitosťou sa ďalej nezaoberali.

Dnes už asi nezistíme, čo je na tejto hrôzostrašnej historke pravda a čo si vyfantazírovala ľudová predstavivosť. Lepšie však asi bude kryptu barónky Andrickej neotvárať.

Trenčianski kati 

Povesťami opradený je i Katov dom na Ulici Matúša Čáka. Pôvodne renesančný mestský dom zo 16. storočia bol vraj domovom trenčianskeho mestského kata. Vo vlhkom a tmavom suterénom priestore úpeli odsúdení zločinci predtým, než ruka majstra kata ukončila ich biedny život na popravisku pod hradbami mesta, neďaleko Dolnej mestskej brány, vedľa cesty vedúcej k predmestiu a Humnám. Neskôr šibenicu premiestnili ďalej od mesta, až k časti Dolný Šianec.

Najčastejšou formou popravy bolo stínanie, alebo vešanie. V Uhorsku sa nestínalo sekerou, ani odsúdený nekládol hlavu na klát. Stínalo sa zvláštnym, dvojsečným mečom s tupým koncom. Odsúdenec kľačal, alebo sedel na stoličke. Kat popravoval buď mestským popravným mečom, alebo vlastným mečom a vtedy mu patril väčší poplatok za popravu, respektíve poplatok „za brúsenie“. Podľa písomných prameňov malo mesto Trenčín k dispozícii tri popravné meče. Dva z nich sa zachovali v zbierkach Trenčianskeho múzea.

Mestu sa nevyhli ani tzv. bosorácke procesy a upaľovanie bosoriek. Dodnes vraj možno za veterných nocí z Katovho domu počuť žalostné kvílenie odsúdených bosoriek, čakajúcich na krutú smrť v plameňoch hranice.

Trenčín ako slobodné kráľovské mesto s výsadami Budína a Stoličného Belehradu, ktoré mu udelil roku 1412 uhorský kráľ a rímsky cisár Žigmund Luxemburský  malo i právo meča ( v roku 1454 ho Trenčínu opäť potvrdil palatín Ján Huňady), disponovalo preto i vlastným katom.

V druhej polovici 16. storočia pôsobil v Trenčíne ako kat istý Stanislav Chrbinský, ktorého však v roku 1596 po výsluchu právom útrpným popravili mečom za vykrádanie kostolných pokladničiek a cudzoložstvo.

Nezvyklý pôvod mal vraj iný trenčiansky kat Pavol Sloboda. Bol totiž zeman z Ivanoviec. Po tom, čo mu rabujúci Turci v roku 1663 vypálili majetok, vyvraždili celú rodinu a zabili snúbenicu, zo zúfalstva a chudoby sa dal v Trenčíne najať na toto všeobecne opovrhované a pre zemana veľmi nevhodné remeslo. Podľa povesti si však vraj počínal veľmi zručne. Oženil sa s vdovou po svojom predchodcovi Jánovi Ostrovskom, žena a jeho jediný syn však čoskoro zomreli. Osudom prenasledovaný majster kat sa teda dal najať do vojska proti Turkom. Udatne sa vraj oháňal katovským mečom v  bitke pri Parkani v roku 1683 a smrť našiel v boji o Nové zámky o dva roky neskôr.

Legenda o pustovníkoch Svoradovi a Beňadikovi

Život svätých pustovníkov Svorada-vyznavača a Benedikta-mučeníka..Najstaršou zachovanou legendou o živote našich svätcov je legenda „Život svätých pustovníkov Svorada-vyznavača a Benedikta-mučeníka“ od päťkostolného biskupa Maurusapol.11.stor. Ako novic v zoborskom kláštore sv.Hypolita na vlastné oči videl mnícha Svorada a neskôr sa spriatelil s jeho učeníkom Beňadikom. Po niekoľkých rokoch sa už ako biskup dozvedel od nitrianskeho opáta Filipa o veľmi prísnej askéze pustovníka Svorada, o jeho smrti, o zázrakoch na jeho príhovor, ako aj o zavraždení Beňadika.

Biskup Maurus väčšiu časť legendy venuje sv.Svoradovi. poukazuje na jeho zvláštne mučeníctvo, neobyčajné sebazapieranie a trýznenie tela,, na úžasnú skrúšenosť srdca.

Keď sa tento muž utiahol do pustovníckej samoty na Skalke, na posilnenie svojho duchovného života často zachovával pôst. V čase veľkého 40 dňového pôstu sa uspokojil len so 40 orechmi. V tieto dni ako aj v iné, rovnako sa venoval modlitbám, bral do rúk sekeru a chodil pracovať do lesa.

Raz, keď pri rúbaní dreva v hore zoslabnutý zamdlel, pristúpil k nemu krásny mládenec, na pohľad ako anjel, a naložiac ho na vozík, zaviezol ho do jeho jaskyne. Keď sa pustovník prebral z vytrženia, priznal sa svojmu učeníkovi Beňadikovi, čo zažil a prísahou o zaviazal, aby o tejto udalosti nikomu nepovedal, kým on nezomrie.

Po celodennej ťažkej robote (okrem modlitieb sa pustovníci venovali vyučovaniu okolitého ľudu, obrábaniu pôdy a klčovaniu lesa) ukladal sa Svorad na odpočinok do dubového vydlabaného kláta, ktorý ohradil tŕním. Okrem toho si dal na hlavu drevenú korunu, na ktorú zo štyroch strán zavesil ťažké kamene, takže keď sa ospalá hlava na ktorúkoľvek stranu naklonila, udrela sa o kameň a on sa hneď prebral.

Krátko pred smrťou sa znova utiahlo do zoborského kláštora. V posledných chvíľach života požiadal prítomných mníchov, aby ho – až skoná, nevyzliekli z rúcha, kým nepríde opát Filip. A vtedy sa ukázalo jeho mučeníctvo. Na vyzlečenom tele našli železnú reťaz hlboko vrastenú do mäsa. Keď ju chceli stiahnuť, silne bolo počuť zvuk praskajúcich rebier.

Po smrti svojho učiteľa žil sv.Beňadik na Skalke ešte tri roky. V r.1033 ho prepadli zbojníci a žiadali peniaze. Keďže žiadne peniaze nenašli, vytiahli ho z jaskyne, zabili a mŕtve telo zhodili zo skaly do Váhu Odvtedy ľudia vídali veľkého orla sedávať na brehu akoby čosi pozoroval. Po roku vytiahli Beňadikovo telo z vody neporušené.

Pltníci plaviaci sa po Váhu okolo Skalky uctievali sv.Beňadika ako svojho patróna a ochrancu.

V legende sa spomínajú zázraky, ktoré sa stali po smrti svätcov:

raz zbojníci, ktorých tlupy obývali horské samoty, pobili sa tak, až jedného ťažko zranili. Keď zistili, že už nedýcha, odniesli ho do jaskyne, kde kedysi žili pustovníci a chceli ho tam pochovať. On sa však odrazu prebral a začal vstávať. Ostatní sa zľakli a utekali preč. Zbojník ich volal nazad a hovoril, že ho sv.Svorad vzkriesil k životu. Z jaskyne už neodišiel, žil tam ako pustovník.

Ďalší zázrak sa stal v Nitre. Obesili tam jedného zločinca, ktorý bol zázračne vyslobodený a sám prišiel potom za opátom Filipom, aby mu porozprával, čo sa stalo: keď bol odsúdený, vzýval meno pustovníka Andreja, a keď už ho dvíhali na šibenicu, on ho svojimi rukami pridržal. Keď sa všetci okolostojaci vrátili domov v domnienke, že je mŕtvy, on ho odviazal a prepustil.

Považská Bystrica

a

Domaniža

Povesť o Imrichovi Vršatskom a jeho vernom sluhovi

„Imriško, Imróóó!“ kričala čerstvá hradná pani na manžela. Už jej tá týždňová svadobná hostina začala liezť na nervy. Pán Imrich Vršatský v sebe nezaprel starého vojaka a hojne si pripíjal s každým kamarátom, ktorý sa mu priplietol do cesty.
 
Vôbec sa nevenoval svojej mladej ženičke. Keď ho tá konečne našla a ťahala dakam do súkromia, zrazu zneistel a len rozmýšľal, kam by sa vyparil. „Veď ho ja ešte vycepujem“ - zastrájala sa pani Vršatská a už aj zahliadla Imriškovu čiernu šticu pod stolom. Kým však stihla správne zareagovať, dvere hodovej siene sa rozleteli a dnu vpálil chlapík v honosných, i keď zaprášených šatách: „Som kráľovský posol, nesiem list pre pána tohto hradu!“ Imrich sa vysúkal spod stola a kým posol obhrýzal kačacie stehno, on čítal samé Jóbove zvesti. „Chlapi,“ zrúkol napokon, „zle je. Valia sa na nás Turci. Kráľ chce, aby sme tých divochov poriadne vymlátili, nech sa nám tu nerozťahujú. Takže.... hodujte, kým je z čoho. Zajtra ráno vyrážame.“ A po týchto slovách zanechal bojovníkov, lebo jednak už poznal všetky tie ich nadávky a jednak sa musel rozlúčiť s pani Vršatskou.

Tej noci na hrade nikto nespal. Sluhovia pripravovali veci na ráno a bojovníci sa napchávali do zásoby. Prvé ranné lúče našli hradné panstvo v tesnom objatí. „Pred týždňom sme sa vzali, a ty už odchádzaš“ nariekala Vršatská. Imro si len vzdychol. Ani jemu nebolo veselo: „Jeden si nepomôže, vojna je vojna. Len aby som sa čo najskôr vrátil.“ „Budem ťa čakať...“ pípla ženička.

Na nádvorí to už všetko nasadalo na kone a pán Imrich skoro z nôh spadol, keď uvidel vychystaného aj svojho letitého sluhu, dvorného gašpara. „A ty si kam myslíš, že ideš, Ondro?“ čudoval sa. „Len ma pekne nechajú ísť s nimi proti Turkom, ja tu bez nich nechcem ostať“ prosil Ondrej Budiač. „No čo,“ pomyslel si Vršatský, „dedulo už má svoje roky, ale kedysi to bol dobrý vojak. Nech robí, ako chce, aspoň bude veselo.“ Vysadol na koňa a dal povel k odchodu. Vo svojej hrdinskej póze očkom zaškúlil k oknu, kde nariekala jeho mladá žienka.

Popchol koňa do zúfalého cvalu. Aj vojaci majú svoje city.
Dupali krajinou asi týždeň a cestou priberali do vojska nové a nové oddiely. Napokon dorazili na dohľad k Turkom. „No ty brďo,“ riekol hradný pán, keď uvidel tú mrákavu. Strhla sa ohromná mela, všetko sa to tĺklo a mastilo hlava nehlava, až sa napokon zmätok utíšil a zvírený prach usadil. Vtedy Imrich Vršatský zbadal, že prehral. Keď ho zväzovali, zapríčinil ešte mnoho zranení, ale že by mu to nejako pomohlo, sa povedať nedá. Začal sa strastiplný pochod smer Turecko.

Jediným Imriškovým potešením bol starý gašpar Ondro, ktorý tú melu zázrakom tiež prežil a teraz sa snažil dodať svojmu pánovi radosť a chuť do života. Nie vždy sa mu to darilo. „Načo som ja blázon do tej vojny šiel?“ bedákal Vršatský, „teraz som sa mohol vyvaľovať na hrade a užívať si s pani manželkou a nie sa tu plahočiť cez pol Európy!“ „Oni sú teraz voláky múdry,“ prerušil ho Budiač, „že áno? Ale veď ich zavolal kráľ. Keby nešli do vojny, tak si to s nimi rozdáva teraz kráľ kvôli odmietnutiu poslušnosti. Tak sa už prestanú ľutovať a radšej rozmýšľajú, ako odtiaľto čím skôr vysmrdieť!“

Pána Imricha to zakaždým prinútilo hĺbať nad plánmi úteku, a aj to už mal celkom pekne premyslené, no zrazu boli v Turecku a situácia sa rapídne zmenila. Ondra aj s Vršatským spútali reťazou tak, že každému do nej zaviazali jednu nohu. Tí dvaja museli chodiť všade spolu. Horšie to však bolo s plánmi na útek, lebo Ondro bol už ozaj starý a pomalý. Lenže bol aj mužom činu, a tak kdesi splašil malú sekerku, ktorú večer prepašoval do zajateckej nocľahárne. Pod ochranou noci, kým Imrich v depresii myslel na domov, skúšal sekerkou rozťať reťaz. No jednak bola reťaz prihrubá a jednak to vydávalo pekelné rinčanie, takže s tým zaraz aj prestal. Gašpar hodnú chvíľu premýšľal. Náhle sa mu tvár vyjasnila - aké jednoduché riešenie! Rozohnal sa a mocným švihom si odťal nohu. Chytro z nej sňal reťaz a kým bol ako tak pri vedomí, zburcoval hradného pána, že sa vyskytli nové okolnosti a nech teda beží preč, keď je voľný. Imricha bolo treba rozhýbať, lebo nechápal, čo sa stalo.

Všetko si uvedomil až v blízkom lesíku, kam ho Ondro musel buchnátmi vyhnať. Ale Gašparovo hrdinstvo precítil až počas niekoľkomesačného putovania domov. Hradná pani si svojho zarasteného, špinavého a pochudnutého muža spoznala až na druhýkrát, ale predsa. Bolože to radosti! A Ondro Budiač? Keď ho ráno dozorcovia našli nekompletného, naľakali sa a celú vec oznámili pašovi. Toho dojemná historka sluhovej oddanosti natoľko zaujala, že ho zveril svojim lekárom a tí ho uzdravili. Napokon ho poslal aj s eskortou domov na hrad Vršatec. Budiačovo hrdinstvo ocenil aj sám kráľ tým, že gašpara povýšil do šľachtického stavu.

Povesť o domanižskom hrade

Domanižský hrad už nejestvuje. Na jeho mieste stojí nová škola. Niet pamätníkov, čo ho videli stáť. Zachovala sa len dobová rytina van Nypoorta z roku 1686, približujúca jeho vzhľad. Ale pre nás je dôležité, že sa zachovala povesť, ktorá hovorí viac o jeho vzniku a osude. Boli to neisté a zlé časy, keď sa syn grófa Draškoviča kdesi v Pätikostolí oženil s pôvabnou a krehkou Jasnou. Kráska s čiernymi očami a južanským temperamentom ho natrvalo očarila a bol pre ňu ochotný urobiť čokoľvek, len aby bola spokojná. Otcove dolnozemské panstvá, zámky a kaštiele, kde sa v tom čase s rodičmi zdržiaval, boli v neustálom ohrození od Turkov. Preto s nadšením privítal otcove rozhodnutie, venovať mu mestečko Domanižu na hornom Považí spolu s priľahlým panstvom. O čo sa viac potešil novému panstvu mladý pán, o to bola nešťastnejšia pekná Jasná. Tej, naučenej žiť veselým až rozpustilým spôsobom života vo veľkých mestách, sa neveľmi chcelo odísť kamsi do hôr len preto, že je to tam bezpečnejšie. Nakoniec ju manžel a vidina samostatnej panej presvedčili o tom, že bude lepšie na novom. Ale ani v Dornaniži nebol dlho pokoj. Časté výjazdy Turkov za lupom hore Považím vyľakali tamojších zemepánov i poddaných. Ľudia z dedín utekali, hľadali útočište za hradbami miest alebo múrmi hradov. Kde nebolo jedno ani druhé, zostala len možnosť úteku do horských dolín a úkrytu v hustých lesoch. Aj po porážke Turkov sa po krajine ďalej šírili nepokoje. Povstalecké hajdúske vojská, ktorých súčasťou boli aj turecké a tatárske oddiely sa dostali až do hornatých oblastí stredného Slovenska a ohrozovali i domanižské panstvo. Keď prenikli z Turca do Rajeckej doliny, ani záseky na cestách nezabránili lúpežným hordám, aby horskými cestami neprenikli od Fačkova cez Domanižu späť na Považie. Mladí Draškovičovci sa vtedy uchýlili na Lietavský hrad, kde sa zachraňoval aj mocný pán bytčianskeho zámku - Turzo. Domáci obyvatelia sa ukryli v Lazoch a pod Stranou, kam odohnali i dobytok. Menej početná skupinka vystráchaných domorodcov sa skryla v domanižskom kostolíku, kde zotrvali v modlitbách nádeje s miestnym farárom. Keď bandy lúpežných povstalcov a žoldnierov po vylúpení Bytče odtiahli dolu Považím, rozhodol sa majiteľ Domaniže na naliehanie svojej rodiny a richtára, postaviť podľa vzoru bohatých zemepánov hrad. Rozhodnutie ho priviedlo za kamenárskymi majstrami do Hričova a Kotešovej, ktorí ako slobodníci mali čas venovať sa svojej staviteľskej práci. Rozkreslený plán hradu odobrila celá rodinná rada. Tak isto vybrané miesto pre stavbu, naproti kostolu, na vyvýšenom mieste zvanom Skalka. Popod Skalku viedla cesta k Malej Domaniži, pokračujúcej až do Rajca. Zanedlho sa stavba rozbehla na plné obrátky. Z Kňazovej Lehoty vozili kamenné kvádre do základov, z Blatnice dlhé klady na zrubovú časť. V Lazoch pálili v peciach vápno. Do jesene boli vymurované základy a časť sklepenía. Tesári priamo na stavenisku kresali a ukladali dlhočizné kmene, aby boli hotové, keď sa otvorí jar a stavba bude pokračovať. Do roboty bolo zapojené celé okolie. Volské záprahy na vŕzgajúcich vozoch dovážali piesok, tesárom dosky, kováčovi uhlie a železo. Cez zimu bolo treba nakovať klince, kliny, pánty, kľučky. Majstri od dreva zhotovovali okenné rámy, časti nábytku a kresali ťažké zárubne dverí. V neďalekom Rajci vypracúvali diviačie, jelenie a baranie kože na zakrytie podlahy a na lavice. Práce ustali len cez žatvu, keď dozrievalo žito na Nive a počas jesenných poľných prác. Do troch rokov hrad stál. Aj keď malý, ale predsa len hrad. So všetkým, čo k nemu patrilo. Na vyvýšenom kamennom podpivničení sa hrdo vypínala do výšky troch podlaží drevená zrubová stavba zvonku krytá doskami. V murovanej časti boli miestnosti pre zásoby potravín, maštaľ pre kone, miesto pre panský kočiar a ľahkú bričku. Našlo sa miesto aj pre pár kravičiek a samozrejme pre čeľaď a po-sluhu v kuchyni a v panských izbách. Hrad pôsobil už na pohľad masívnym dojmom a bol dobre viditeľný zo všetkých strán. Strohé zariadenie bolo prispôsobené spôsobu života panstva na vidieku. Pec, kamenný kozub bol v hlavnej miestnosti na prvom podlaží, kde trónil dlhý hodovací stôl, po bokoch s lavicami z červeného smreku a stoličky s vysokými operadla-mi, pokryté kožušinami. Nič už nebránilo majiteľom privítať na novom bydle urodzených hostí z najbližšieho okolia ale aj z Pešti, Pätikostolia a Kišmártoňu, kde sa predtým zdržiavali na otcových majetkoch. Nechýbala dobrá pijatika, víno, pivo a mäso zo všetkého čo behalo, lietalo a plávalo. Pandúri a služobníctvo sa mohli pri nosení mís s jedlom od úslužnosti pretrhnúť.
Pozvané panstvo bolo spokojné. Po niekoľkodňovom hodovaní prví odchádzali hostia z Bytče a Lietavy, za nimi zo Súľova a poslední čo boli najbližšie - z Považského hradu. Unavený a nevyspaný gróf po odchode hostí sa z najvyššie položených okien kochal pohľadom na mestečko s domami rozhodenými okolo cesty a potoka. Bol spokojný so svojím dielom. Majstrov povyplácal a odmenil i robotníkov z okolitých dedín. Stavba ho nevyšla draho. Je pravda, že hrad nie je celý murovaný, ale keď sa vyvaruje požiaru, odolá aj menšiemu obliehaniu a konečne sa aj jeho manželka bude tu, na jeho panstve cítiť bezpečne a nebude ju to ťahať preč. No nestalo sa tak. Jasná k hradu neprilnula. Keď padla zmienka pocitu bezpečnosti, našla si nové výhovorky: bývajú tu veľké zimy, je to ďaleko od Kišmártoňa i Pätikostolia, kde mala priateľky. A napokon - najväčšia prekážka - aj do kostola chce chodiť častejšie, ale veruže sa ráno a večer bojí chodiť na okolo po ceste alebo chodníkom dolu krížom cez riečku. Čo by neurobil milujúci manžel pre svoju najdrahšiu! Najmä ak je láskou slepý a nezbadá, že staré známosti mladej panej neskončili a že návštevy i poslovia na koňoch nejednu podkovu zodrali na ceste dolu Považím k Dunaju a naspäť. Narýchlo teda pozháňal tesárov a krátko im vysvetlil: - Chcem chodník z hradu, priamo do kostola, aby sa naň dalo vyjsť len odtiaľto. A musí byť bezpečný, aby sa manželka, keď pôjde na bohoslužby, nemusela predierať pomedzi nejakých sedliakov a báť sa, že ju niekto prepadne! - Hm, hm, hm... - pohútal majster tesár a pokrútil si hlavou, keď očami zmeral vzdialenosť zo Skalky ku kostolu, -bude to Po chvíli uvažovania sa nesmelo ozval: - Pán gróf, a čo tak urobiť lávku vo vzduchu? ... Bola by na stĺpoch a po nich by saveru nik nevyškriabal!Gróf si ho najskôr nedôverčivo premeral a potom na návrh pristal: - Dobre, zajtra si povedzte aké drevo a čo iné k tomu potrebujete a už aj začnite stavať. 0 niekoľko dní sa začali ozývať dobre naostrené sekery tesárov a medzi Skalkou a kostolným vŕškom začali vyrastať dvojice štíhlych a vysokých kmeňov. Na túto alej otesaných kmeňov prikladali spojovacie drevá, nabíjali hrubé dosky a zároveň ťahali nevysoké zábradlie. Za niekoľko týždňov domácich i okolo idúcich ohúrila smelá konštrukcia drevenej lávky vychádzajúcej z podlažia na kamennej podmurovke hradu a končiacej na vŕšku pri kostole, naproti vchodu do sakristia. Lávka - či most do kostola ... Tak to tu ešte nebolo, - pohoršoval sa nad týmto svetským rozmarom miestny farár, obdivovali ju chudobní i zemani, domáci i z okolia. - Ľa, ako vypliešťajú okále! - rehotal sa obdivu ľudí mladý gróf. Nespokojná pani mohla bývať v bezpečí na hrade a bez obáv z prepadnutia zbojníckou čeliadkou, navštevovať bohoslužby aj vo večernom čase. Lávka sa pánovi hradu zapáčila. Z jej výšky raz za čas hádzal na cestu pod Skalkou za priehrštie drobných a zabával sa na tom, ako sa deti v prachu kudlili a naťahovali za vlasy v súboji o kovové mince. - Tu máte, nažerte sa, vy žobrota sedliacka! - smial sa a zhadzoval ďalšie mince do pľacu. Neboli to však peniaze dávané z lásky. Skôr boli prejavom panskej pýchy a povýšenosti, ktorú nezakrýval ani vtedy, keď sedel na boku pred oltárom, v lavici vyhradenej pre jeho rodinu. Za zlobou a nadradenosťou sa však skrývalo trápenie Človeka, ktorý si nevedel rady s vlastnou ženou. Lebo tá sa za pár rokov rýchle najedia hradu, lávky do kostola i osobitnej lavice v kostole. Horúca krv južanky, odchovanej plesovými sezónami v Pešti a vo Viedni, jej nedovolila žiť usadeným životom manželky zemepána na vidieku. Nepomohli prosby, zaklínanie ani kliatby manžela. Ba nepomáhal ani zákaz, že kočiar do Pätikostolia odíde s paňou len ak tá bude lietať, lebo brány zamkýnal gróf osobne a kľúče z rúk nikomu nevydal. Jedného dňa, keď jeho pani išla pred jeho očami lávkou do kostola a on sa pobral do Hodoňa s kumpánmi na poľovačku, odišla. Až večer sa dozvedel, že nebolo treba otvárať bránu na hrade, lebo pri kostole už čakal cudzí krytý kočiar a hneď s paňou odhrkotal dolu Považím, Dlho čakal zamĺknutý a zamračený pán na návrat svojej manželky. Nejaký čas sa utešoval: - Určite sa vráti. Nevydrží bezo mňa... a napokon - veď tu má všetko!- Prešli mesiace, rok, no Jasná sa na hrade neukázala. Len pútnici a kupci z dolných zemí donášali mladému grófovi správy, že ju videli vo viacerých mestách v bujarej spoločnosti roztatárených rytierov a zemepánov. Sám gróf sa už menej zdržiaval na svojom hrade a častejšie na majetkoch pri Dunaji. Honosná lávka chátrala, lebo od tej doby na ňu nik nevstúpil. pri jednom návrate Draškoviča do Domaniže ju v záchvate svetobôľu za krásnou Jasnou dal za cenu dreva rozobrať. Odišiel natrvalo na dolné zeme a hrad bez pána pustol a chátral. Po odchode služobníctva najprv z neho zmizla väčšia časť zariadenia a potom dielo skazy zavŕšil určite nie náhodný požiar. Drevená nadstavba mocného zrubu zhorela a kamenné prízemie postupne rozobrali obyvatelia Domaniže na stavbu svojich domov a hospodárskych stavísk. Nikto viac nepočul o mladom pánovi ani o jeho krásnej žene. Ktovie, či sa napokon predsa len nenašli a nezavŕšili svoje pozemské bytie v láske a porozumení aj bez domanižského hradu a pánskej lávky do kostola...

Kežmarok


Mníška

Vo veľmi dávnych časoch stál na mieste budúceho hradu kláštor mníšok. Neďaleko na vrchu bola zase osada sv. Michala, kde bývali strážcovia hraníc s neďalekým Poľskom a strážcovia veľkej obchodnej cesty, ktorá šla pod vrchom a spájala Orient so severom Európy. Celý kraj žil v pokoji a mieri, až kým sa neohlásili Tatári. Ľudia pred nimi utekali do hôr, pretože počuli o ich krutosti. 
Ušli aj mníšky a bojovníci. Iba predstavená kláštora a veliteľ bojovníkov sa rozhodli ostať – každý strážil svoje bydlisko. Keď sa Tatári priblížili na dostrel šípom, vzal bojovník mníšku a schovali sa do veže kostola sv. Michala. Odtiaľ v noci videli, že celý kraj je v ohni. Márne dúfali, že Tatári ich v noci obídu. Ráno tatárska horda obkolesila kláštor a keď v ňom nikoho nenašla, z pomsty ho zapálila. Kostol sv. Michala bol postavený z kameňa a ohradený múrom. Ale pre Tatárov ani to nebolo prekážkou. Vtrhli do vyľudnenej dediny a podarilo sa im dostať aj do kostola. Keď vybehli hore do veže, naskytol sa im nevídaný pohľad – bojovník držal v náručí mníšku a pri nich stál aj bojovníkov kôň. Tatári od prekvapenia nevedeli čo robiť – či ich zahubiť ako ostatných alebo nechať nažive. Rozhodli sa pre to druhé a so smiechom odtiahli. 
Mníška si až vtedy uvedomila, že porušila sľub čistoty a viac sa do kláštora nebude môcť vrátiť. Vydala sa za bojovníka a mala troch synov. No nevrátili sa ani ostatné mníšky. Na základoch zničeného kláštora postavili noví obyvatelia veľký kostol. Ich potomkovia boli prekvapení, keď po nociach videli, ako sa okolo kostola prechádza postava v bielom. Potom si domysleli, že je to niekdajšia mníška, ktorá medzitým dávno zomrela, no ešte stále hľadá svoj stratený kláštor. 

Lasky bez lásky

 

Berco Lasky sa vracia domov z dlhej cesty. Jeho rodný kežmarský hrad je na dohľad. Počuť z neho veselú hudbu, krik a spev. Hradný pán Hieronym Lasky totiž oslavuje meniny a rodina je známa svojou zhýralosťou a rozhadzovaním peňazí. Keď niečo nemá, mesto Kežmarok požičia. Požičia síce nerado, lebo mešťania slobodného kráľovského mesta nemajú chuť slúžiť hradu. Hrad je ich nešťastím – ale pán kráľ rozhodol, že pod Tatrami treba postaviť nejakú pevnosť – v blízkosti sú hranice s Poľskom a poľský kráľ by si s radosťou rozšíril krajinu aj o územie Spiša. Hrad sa postavil v Kežmarku a jeho panstvo si začalo robiť nárok aj na mesto. Kráľ nepovedal nič a hradné panstvo to využilo. Zmocnilo sa aj mesta.
Hieronym s radosťou víta svojho syna, prikáže mu dať tie najlepšie jedlá a vína. Berco rozpráva, čo za tie štyri roky zažil, kým nebol doma. Je toho viac než dosť. A potom chce počuť novinky sám. Čo Anna, dcéra hradného pána z Richnavského hradu? Vždy sa mu páčila, len bola pre neho mladá. Ale aj tak Berco pred odchodom na cesty šiel za ňou, ba si aj prisahali večnú lásku až po hrob.
Hradný pán sa zachmúri – Anna sa má čo nevidieť vydať za nejakého poľského šľachtica. Aj jemu by sa bola páčila ako nevesta, no ale... Láske nemožno rozkázať. Hieronym vie, že syna zarmúti a tak sa aj stane.
Odvtedy Berco túži len po jednom: uvidieť Annu ešte raz. Hoci aj zďaleka. A povedať jej, ako zradila ich lásku. Vytiahne so svojimi služobníkmi na Richnavu, po ceste ešte čosi pojedia, popijú a keďže je teplo, uvelebia sa pri rieke. Berco sa prebudí len na ženský hlas a neveriaco pozerá: veď pred ním stojí jeho zasľúbená! Najprv sa poteší, ale potom ju od seba odsotí. Zradila ho! Dievčina sa zaprisaháva, že k výdaju ju nútia rodičia. Ale Berco neverí. Nešťastná Anna sa vrhá do rieky, ktorá sa zdá síce plytká, ale vlny má bystré a rýchlo unášajú Annino telo. Márne skáče Berco a jeho sluhovia do vody, Annu už nenájdu.
Nešťastný Berco sa vracia domov, no dlho v Kežmarku nevydrží, zase odíde do sveta, aby zabudol na svoju mŕtvu lásku.
 

Ako smelá žena doplatila na odvahu

 

V roku Pána 1565 vykonala Beata Laska, kežmarská hradná pani, prvý známy výlet do Vysokých Tatier.
Tatry učarovali pani Laskej od prvého dňa, čo nasledovala svojho manžela a vstúpila do Kežmarku. Obyvatelia mesta sa ani veľmi nepozastavili nad tým, že si ich hradný pán Albert doviedol manželku o 20 rokov staršiu. V tých časoch sa ľudia nebrali z lásky, ale pre majetok. A mladý pán tak veľmi potreboval peniaze! Chcel cestovať, hostiť, poľovať a anglickí alchymisti, ktorí mu sľubovali vyrobiť zlato a kameň múdrosti, ušli aj s tým zvyškom peňazí, ktoré im mladý pán zveril. 
Albert sa pri svojich cestách dopočul o bohatej poľskej vdove Beate. Porozmýšľal, šiel za ňou, zložil jej poklonu. Spoznali sa na bále vo Varšave. Lasky bol veľmi smutný, zveril sa Beate, že je sirota, nepoznal ani lásku matky, ani lásku ženy... Aj ona mala podobný osud. Jej otcom bol sám poľský kráľ Žigmund. Ale nemohol sa k dcére verejne priznať, lebo jej matka bola obyčajná dvorná dáma... Dal však dcére bohatstvo, vyrástla na jeho dvore... Ale tiež bez lásky. Možno preto, keď ju nečakane Albert požiadal o ruku, privolila. Beata mohla mať síce vo svojom veku rozum, ale pravdepodobne sa do šarmantného ani nie tridsaťročného mladíka (už predtým raz ženatého – o čom nevedela) zaľúbila. Ba čo viac – vydala sa za neho.
Keď prichádzali do Kežmarku, uvidela Tatry. Očarili ju na prvý pohľad. Rozhodla som sa tam ísť. Ale Albert nikdy nemal čas, stále sa venoval alchýmii, nuž šla do hôr s kežmarskými mešťanmi. Tí Tatry dobre poznali, lebo jedna ich časť patrila od roku 1269 do chotára Kežmarku. Vybrali sa pravdepodobne k Zelenému plesu.
Kde bol v tom čase Beatin manžel? Vedel o pripravovanom výlete? Asi nie. Mladý pán bol totiž v poslednom čase dosť mrzutý. Mal peniaze, ale aj staršiu ženu. Čo z nej? Stačilo by mu iba to prvé. A zase mať voľnosť… 
Výlet manželky mu vlastne prišiel vhod. Keď sa hradná pani po troch dňoch vrátila, naoko nahnevaný muž ju čakal pri vstupnej hradnej bráne. A spolu s ním jeho vojaci. Schytili prekvapenú Beatu a vliekli ju do hladomorne. Keďže šla na výlet bez svojho zákonitého manžela, previnila sa proti prísnym zásadám vtedajšej mravnosti a tak musela doživotne pykať… Nie, muž ju neodsúdil na smrť hladom. Chlieb a vodu dostávala cez malé okienko a druhým oknom zo svojej izby mohla pozerať na Tatry – príčinu svojho nešťastia. V hladomorni strávila Beata Laska najmenej šesť rokov – našiel ju tam až ďalší majiteľ hradu a úbohú pološialenú ženu odviezol do Košíc, kde onedlho zomrela.

 

Biela pani

 

 

Nádvorie kežmarského hradu je hlučné. Je plné kurucov – povstaleckých vojakov kniežaťa Imricha Thökölyho. Vojaci sa chystajú vytiahnuť do boja – cisárski zase dotierajú, hoci sa zdalo, že im už bude koniec. Ale opak je pravdou.
Odrazu všetci stíchnu. Cez dvor nečujne odmeraným krokom kráča ženská postava, zahalená do bielych dlhých šiat. Vojaci si ticho pošepkávajú: biela pani sa ide modliť. Biela pani kráča k hradnej kaplnke, otvára dvere. Po ukončení modlitby sa vracia do rodinnej hrobky, tam si sadne a až do svitania stráži rakvy svojich predkov.
Za bezveterných mesačných nocí ide biela pani ešte ďalej. Obzvlášť rada putuje po ceste, ktorá vedie do Rakús – dedinky, patriacej Kežmarku. Kto ju stretne, istotne ho postihne nejaké šťastie.
Jeden Kežmarčan, ktorý o tom počul od svojich rodičov, uvidel, ako biela pani opúšťa hrad a zahýba na cestu do Rakús. Počul už všeličo o jej dobrote, preto sa pustil za ňou v určitej vzdialenosti: čo, keby predsa..? Ona to zbadala a aby odvážlivca zastrašila, nechala okolo neho niekoľkokrát prebehnúť bezhlavého jazdca. Avšak Kežmarčan, spoliehajúc sa na spomínanú dobrotu bielej panej, sa nedal odstrašiť a ďalej ju nasledoval.
Smelosť Kežmarčana sa bielej panej zapáčila. Zakývala mu, nevypovedajúc ani slova a ukázala prstom na miesto, kde stála a zmizla.
Odvážlivec často počul rozprávanie, že tam, kde sa ľudia stretávajú s bielou paňou, ležia pod zemou skryté poklady. Kopal teda na mieste, na ktoré ukázala a na svoju radosť našiel veľký poklad. Z vďačnosti dal na tom mieste postaviť kaplnku.

 

 

Čierna pani

 

 

Hradní páni rodu Thököly a cisár sa nikdy nemali v láske. Imrich Thököly – posledný mužský potomok svojho rodu – sa dokonca postavil na čelo povstania proti cisárovi. Hoci sa mu sprvoti darilo, napokon prehral a musel ujsť k svojmu ochrancovi – tureckému sultánovi. Ale ešte predtým sa chcel staviť na rodnom kežmarskom hrade a vziať si cennosti, ktoré tam boli ukryté.
Služobníctvo hradu sa dávno rozutekalo – počulo o neúspechu svojho pána a právom sa domnievalo, že hrad i mesto obsadia víťazní cisárski vojaci. V hrade ostala len jedna staršia žena – kľučiarka. Chodila podľa vtedajšieho zvyku v dlhých čiernych šatách. Starala sa o to, aby všetky hradné budovy boli pozatvárané, aby do nich nikto cudzí nemal prístup. Nerobila to z vernosti voči svojmu pánovi, ale dúfala, že sama nájde poklad, o ktorom tušila, že jej pán dal kdesi zamurovať. Kde? Hrad mal viacero veží – vstupnú, kde býval pán, hladomorňu, kde ostali len kosti úbohých odsúdených, východnú vežu, kde sa zdržiavala hradná pani... Ale ešte sú tu dve veže, ktoré stoja vedľa seba: strážna veža a klenotnica. A kde by to mohol byť inde poklad ako tam? Len kde? Pod podlahou? Sotva. V stene? 
Po dlhom hľadaní a preklepávaní stien našla dutý priestor za jedným z parádnych obrazov, ktoré zdobili vežu - klenotnicu. A tam našla, čo hľadala. Na celý život bude zaopatrená! Odíde z Kežmarku niekam ďaleko a bude bohatá, veľmi bohatá... Odrazu sa však žena zarazila: to zlato a striebro bude môcť povynášať len po častiach. Kde ho zatiaľ schovať? Tu ostať nemôže. 
Mala kľúč aj od hradnej kaplnky. Tam v krypte pod zemou odpočívala mladá matka Imricha Thökölyho. A z tejto krypty viedla úniková chodba, ktorá ústila do tmavých kežmarských lesov. Áno, tam sa dá poklad skryť!
Len čo uskutočnila svoj úmysel, na hradné dvere sa ozvalo strašné búchanie. Na úžas kľučiarky sa objavil mladý hradný pán. Ženu odsotil, hnal sa do klenotnicovej veže. Ale s úžasom našiel už len prázdny otvor. Prebehol všetky veže, všetky obytné trakty, ba aj hrobku svojej matky. Dvere do chodby však chránili pevne zatvorené mrežové dvere...
Pochopil, kto poklad vzal. Nemal čas ďalej hľadať, cisárski vojaci mu boli v pätách. Preto sa zmohol len na to, že zradnú kľučiarku preklial, aby ani po smrti nemala pokoja.
I dnes za tichých večerov počuť kroky na drevených ochodziach hradu...

 

 

Smelý vojak

 

 

Po odchode Imricha Thökölyho prišli do Kežmarku cisárske vojská. Usadili sa v opustenom hrade, pokradli, čo sa ešte dalo a čakali na ďalšie rozkazy. Po večeroch sa usadili na hradnom nádvorí, rozložili veľké vatry, hrali karty, hru s kockami a hlavne pili a hlučne sa zabávali nevyberanými slovami.
Iba vtedy stíchli, keď videli, ako z kaplnky vychádza priesvitná čierna ženská postava. Zas tá čierna pani! Od domácich obyvateľov počuli, že je to niekdajšia hradná kľučiarka, ktorá sa odrazu bez stopy stratila a vlastne nikto nevie, prečo sa zmenila na mátohu.
Jeden mladý vojak sa stavil, že raz sa vyberie za čiernou paňou. Vždy večer vychádzala z kaplnky a odchádzala z hradu nevedno kam. Prehovárali ho, aby mal rozum, veď ho to strašidlo môže niekam zaviesť a zahubiť. Ale on sa nedal.
Prišiel zase večer. Mládenec sa zdvihol od ohňa a nasledoval tajomnú ženu. Šiel v úctivej vzdialenosti od nej, ale videl, že ho spozorovala. Pridala do kroku, hoci jej nohy sa zeme nedotýkali. Pridal aj on. Uvedomil si, že odchádzajú z mesta preč, kamsi k lúkam a lesom, ktoré sa ťahajú až k Tatrám.
Odrazu čierna pani zastala a zmenila sa na hroznú príšeru. Vojačikom najprv trhlo, ale stávku nemohol prehrať. Všetci by ho vysmiali. Po chvíli sa príšera zmenila na čiernu ženu a kráčala preč. Mládenec si oddýchol, no šiel za ňou. O ďalšiu chvíľu mal pred sebou rytiera bez hlavy. Len vydržať! Nezľaknúť sa, zapovedal sa vojačik, hoci sa mu nohy roztriasli. Bola to ozaj len chvíľa strachu. No približovali sa krížne cesty... Pred mládencom sa zjavil trojhlavý drak. Z každej papule mu sršal oheň a už sa dotýkal odvážlivca. Ježišmária, zvolal vojačik a v hrôze sa prežehnal. V tej chvíli prízrak zmizol a presne na krížnej ceste stála čierna pani. Uprene pozorovala mládenca, potom urobila nad zemou kríž a zmizla.
Vojak najprv ostal v rozpakoch. Potom pozrel na miesto, kde čierna pani urobila kríž. S udivením videl, že čosi svetielkuje. Začal hrabať v zemi a po chvíli mal v ruke riadnu hrudu zlata. Vojak sa viac do hradu nevrátil. Odišiel domov, postavil si dom, oženil sa, mal kopu synov a s vďačnosťou spomínal na čiernu paniu. 
Jeho druhovia boli presvedčení, že niekde zahynul. Netušili, že ich spolubojovník sa po rokoch vrátil do Kežmarku a na mieste, kde našiel poklad, postavil malú kaplnku. A tá na svojom mieste stojí dodnes.

 

Stratený poklad

 

 

Keď hrad opustili poslední Thökölyovci, rozšíril sa medzi ľuďmi chýr, že si zaručene niekde schovali svoje bohatstvo. Peňazí, zlata i striebra mali dosť – v ich vlastníctve bol aj oravský hrad, hrad Likava, kaštieľ v Spišskom Štiavniku... 
Kde by mohli byť inde poklady než pod zemou? O tom, že je pod každým hradom úniková chodba, bol presvedčený snáď každý dobrodruh. Nejeden sa vydával za potomka thökölyovskej rodiny, hoci bolo známe, že tento rod vymrel po meči – neostal žiaden mužský potomok. Napriek tomu sa našli ľudia – jedni s tajomnými zrkadielkami, ktoré mali tú moc, že „presvietili“ zem a našli tajné chodby, iní mali akési čudné náčrty. Je známe, že v 19. storočí sa našiel pseudopotomok – menovec slávnej rodiny (možno jeho predkovia patrili do služobníctva alebo vojska Thökölyovcov a na pamiatku začali nosiť meno svojich pánov), ktorý kopal v blízkosti hradu, dokonca narazil na neznámu chodbu, ktorá viedla smerom na sever, ale nič nenašiel. 
Posledný pokus začal v roku 1927. Na predstavenstvo mesta Kežmarku napísal akýsi Štefan Sereghy, v Amerike narodený československý štátny občan, že vlastní náčrt, podľa ktorého je pri zrúcaninách hradu zakopaný veľký poklad. Je ochotný tento poklad vykopať a mestu odovzdať jednu tretinu, keď dostane povolenie na kopanie.
Vedenie mesta bolo síce skeptické, ale v snahe zaplniť pokladnicu povolenie zaslalo. Na to Sereghy neodpovedal, ale išiel k príbuzným do Užhorodu, kde hovoril jednému novinárovi, že na jar 1928 začne s vykopávkami. O náčrte hovoriť nechcel, vraj je to dlhá história, ktorá siaha do I. svetovej vojny. Podľa jeho výkladov sa musí poklad nachádzať v podzemnej chodbe asi 360 krokov od starej zrúcaniny hradu. Chodba vedie zo zrúcaniny k tej časti hradu, kde je nemocnica. Nie je vo veľkej hĺbke. Nie je ťažké nájsť podzemnú chodbu, lebo v nákresoch je zaznačený východiskový bod zamurovanej bočnej chodby v podzemnej chodbe. Otázka však je – čo predstavuje tú zrúcaninu, keďže kežmarský hrad zrúcaninou nebol. 
V januári 1928 sa ozval mestu zo Szegedu muž menom Obermüller a ponúkal pomoc Sereghymu. Napísal: „Vlastním jedno zrkadlo, s ktorým sa možno pozerať do hĺbky zeme, a preto je dlhé kopanie bezpredmetné.“ 
Ešte predtým v októbri 1927 sa ohlásil Poliak František Tekely s tým, že je potomok slávnej rodiny a kladie si nárok na časť nájdeného pokladu.
Avšak – práce z neznámych dôvodov nezačali a poklad – ak vôbec nejaký je – sa stále schováva dobre utajený v podzemnej chodbe, do ktorej dodnes nikto nepozná prístup.




TOPlist
 Vytvorené službou WebLahko.sk  |  Nahlásiť protiprávny obsah!  |   Mapa stránok